Staršia pani na nemocničnom lôžku a slečna za oknom prechádzajúceho autobusu. Tieto dve „najmilšie“ spolu s ostatnými fotografiami ponúka návštevníkom výstavy amatérsky fotograf Ľudovít Hruška.
HUMENNÉ. Výstava fotografií Moje najmilšie je nainštalovaná vo foyer Vihorlatského osvetového strediska.
Objektom fotografického záujmu Ľudovíta Hrušku, rodáka z Križovian nad Dudváhom, je človek a človek v činnosti.
„Niekedy „kradnem“ okamihy a fotografujem „tajne“, inokedy otvorene. V Bardejove nás s kolegom oslovila trojica rómskych dievčat – Ujo, odfoťte nás,“ hovorí Ľudovít Hruška o portréte rómskeho dievčaťa, ktorý susedí s „objednanou“ fotografiou kolegyne z práce.
„Zaujímajú ma veci, kde je málo svetla, ale s tým je problém,“ hovorí fotograf Hruška, ktorý až do roku 1989 fotografoval čiernobielo výlučne na analóg.
Digitálu prišiel na chuť až v roku 2002 a do popredia jeho fotografií sa dostala viac farba. Nepohrdne prírodou a fotoaparát má pri sebe aj pri obyčajnej prechádzke mesto. Keby niečo... „Mesto poznám. Nie však dôverne. Stále ma v ňom čosi vie prekvapiť a zaujať. Aj v jeho okolí,“ hovorí.
Medzi jeho obľúbené miesta patria brehy Cirochy, židovský cintorín, meandre potoka v lesoparku Hubková.
„Svojho času som asi tri-štyri roky zvykol chodiť k Fontáne lásky na námestí. Bolo tam vždy veľa ľudí, deti sa zabávali, bolo to miesto stretnutí,“ hovorí.
Ako dôchodca má viac času
K fotografii sa dostal vďaka otcovi ešte ako tínedžer. Do Humenného prišiel v roku 1977 kvôli práci. Dnes je Ľudovít Hruška na dôchodku a rozhodne sa na svoj nový životný status nesťažuje.
„Je mi lepšie. Mám viac času. Keď je pekné počasie a prekonám lenivosť, idem von aj s fotoaparátom,“ hovorí so smiechom.
Fotografovanie stále berie ako koníček. „Neviem robiť na zákazku. Nechcem sa tým živiť, lebo by som sa stal otrokom profesie a už by mi to neprinášalo toľko radosti,“ dodáva.
Ľudovít Hruška je pravidelný účastník rôznych fotografických súťaží a ostrieľaný plenérista. Chodieva do Poľska a Maďarska.
Je členom fotoklubu Reflex pri Vihorlatskom osvetovom stredisku. Jeho členovia sa stretávajú každú sobotu predpoludním. „Vymieňame si poznatky, zaujímavosti, novinky,“ hovorí.
Čaká ho sviatok
V tomto roku bude preňho ozajstným fotografickým sviatkom Deň divadla. „Minulý rok som tam zašiel náhodou. Amatérski divadelníci boli veľmi spontánni, bezprostrední, hrali si svoje a nevšímali si, že ich niekto fotografuje Dnes je už fotenie na ulici tak trochu rizikové, ľudia sú hákliví a niekedy mi aj vynadajú,“ vysvetľuje.
K svojim fotografiám je kritický. „S horkou biedou som po niekoľkých hodinách nafotil jednu fotku, lebo tam bolo mizerné svetlo, ale na výstavu som ju nevybral,“ hovorí.
V Írsku za 18 dní nafotil vyše 6 000 záberov. „Vrátil som sa so štyrmi tisíckami. V druhom kole vypadlo ďalších tisíc a teraz po dvoch rokoch ich zostalo len 1 600. Už to nechám tak, už mi z nich rástli rohy,“ dodáva so smiechom.
Autor: jo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
