HUMENNÉ. Vojenský tábor z polovice 17. storočia prinieslo do Humenného na oslavy pamätného dňa Občianske združenie Via Cassa z Košíc. To sa venuje rekonštrukcii historických udalostí z obdobia protihabsburských povstaní.
Tábor bol rozdelený na tri základné časti. „Sú tu stany, kde bývajú vojaci a majú v nich odložené osobné veci. Je tu zbrojný stan, kde sú uložené zbrane a vojenská výstroj. Tretiu časť tvorí kuchynský prístrešok, kde sa konajú veliteľské porady a stravujú sa tu vojaci. V kuchynskej časti sa priamo na ohniskách varí jedlo,“ približuje Marián Kapinos, ktorý má v združení na starosti vojenskú históriu.
Nadšenci zo združenia sa snažia maximálne sa priblížiť dobovým podmienkam. V tábore platí absolútny zákaz používania plastov, odevy sú zo stopercentnej vlny a prírodných materiálov.
„Zisťujeme, že sa v nich dá prežiť v relatívne veľkom chlade i vo veľkom teple. Na naše pomery sa vtedajší ľudia obliekali dosť komfortne. Záviselo od sociálnej úrovne človeka, či mal na strieborné alebo na cínové gombíky, či mal hodvábnu, alebo zlatú stužku. Všetky veci bežnej potreby sú z prírodných materiálov – nádoby sú hlinené, drevené, riad je cínový,“ hovorí Marián.
Ako špeciálne jednotky
Sám je oblečený v uniforme uhorského hajduka.
„Rekonštruujeme pechotu. Pechota sa delila na dva celky – na strelcov a pikanierov. Pikanieri používali štvormetrové drevené piky s hrotom na konci. Strelci používali pušky – arkebúzy. S krátkymi puškami zavesenými na pleci bojovali uhorskí hajduci, ktorí pôsobili tiež ako prieskumníci. Moderným jazykom povedané, boli ako dnes špeciálne jednotky – prepadávali nepriateľa, prerušovali jeho zásobovanie,“ vysvetľuje Marián.
Vojakovi trvalo dva mesiace, kým sa naučil ovládať zbraň. „Čím viac zbraní ovládal, tým bol pre armádu cennejší. Pikanieri bojovali vo veľkých hustých obdĺžnikoch. V rade stálo 50 vojakov, do hĺbky 16. Vojaci sa museli naučiť počúvať povely a robiť ako jeden muž. Povely boli v nemčine,“ hovorí.
Do armády išli už 15-roční chlapci
Do armády sa chodilo od pätnástich rokov veku. „Keď sa žoldnier dožil tridsiatky, znamená to, že sa dožil vysokého veku a prežil rôzne choroby či zranenia. Stal sa veteránom,“ približuje Marián históriu.
Žoldnieri podpisovali kontrakt spravidla na rok. Keď sa žoldnier dostal do mesta a slúžil v mestskej posádke, kontrakty boli dlhšie, aj na päť rokov.
„Za žoldniera išli chlapci, čo nemali strach, dobrodruhovia alebo tí, ktorých otec bol vojakom. Napríklad v Rákocziho povstaní sa k vojsku pridalo veľa sedliakov. František II. Rákoczi im sľúbil prepustenie z nevoľníctva, čo bolo na tú dobu revolučné. Povstanie prehral. Niektorých vojakov počas služby povýšili z nevoľníka na slobodného alebo dokonca chudobného šľachtica, zemana,“ hovorí.
Zo žoldnierskeho platu sa dalo vyžiť
Čo si mohol žoldnier z platu dovoliť? „Dalo sa z neho vyžiť. Za jeden plat mohol byť pekne oblečený, každý deň najedený, sem-tam si mohol vypiť a zaplatiť erotické služby. Keď pôsobil v meste a usadil sa, mohol urobiť kariéru a dostať sa za veliaceho – najprv desiatnika, potom rotmajstra, kapitána. Platy už boli vyššie a mohol nadobudnúť aj hmotný majetok,“ informuje Marián Kapinos.
V tábore boli aj ženy. „Markitánka bolo remeslo. Ženy mali živnosť na to, že varili pre vojakov, opravovali im odevy, zháňali drobnosti dennej potreby. Niektoré ponúkali aj erotické služby,“ hovorí Marián.
A či nimi vojaci nepohrdli? „Nuž, záviselo to od toho, či mal vojak peniaze,“ odpovedá.
Vtedajší život bol určite ťažký, ale Marián ho za dramatický rozhodne nepovažuje.
„Človek mal viac času. Ľudská práca mala väčšiu hodnotu. Ľudia nešli po lacnom tovare, každý sa snažil veci vyrábať kvalitne a slúžili dlhé roky. Nevoľníci uznávali nadradenosť šľachty, v čom ich výdatne podporovala aj cirkev. V časoch nepokojov a vojen šľachtici chránili svojich nevoľníkov, veď boli pre nich zdrojom príjmov a bohatstva. Ľudia sa báli Boha, vrchnosti, mali rešpekt pred zákonom a tvrdé nekompromisné tresty voči ich porušovateľom pokladali za správne a odôvodnené,“ dodáva.
V tábore varili hovädzie
„Snažíme sa variť zo surovín, ktoré boli vtedy na území Uhorska dostupné. Nepoužívame paradajky, papriku, kukuricu, zemiaky. Prví začali pestovať zemiaky Íri v 18. storočí, Uhri oveľa neskôr,“ hovorí Marián v kuchynskej časti tábora.
Tam práve dojedali denné menu - hovädzie mäso s mrkvovou omáčkou.
„Za vojskom voľakedy tiahla zásobovacia armáda a tá získavala zdroje priamo od chovateľov a predajcov, alebo varili z toho, čo ukoristili,“ vysvetľuje kuchár Ján Burkuš a dodáva, že ich mäsko je z obchodu.
„Hovädzie mäso vyvaríme vo vode domäkka. Z vývaru urobíme zeleninovú polievku. K mäsu pripravíme mrkvovú omáčku. Na masti opražíme cibuľku, pridáme nasekanú alebo nastrúhanú mrkvu, podlejeme vývarom a zahustíme smotanou a múkou. Tento recept je dochovaný,“ hovorí Ján.
Namiesto chleba ponúka knedle zo starých žemlí. Na večeru sľubuje fazuľu nasladko so sušenými slivkami a slivkovým lekvárom.
„Pridám do nej ešte slaninku s cibuľkou, aby bola výdatnejšia,“ upresňuje. Vari zbytočne dodávať, že sa varí v kotlíkoch na otvorenom ohni.
„Ak vojna trvala príliš dlho, zásoby sa postupne míňali. Ako prvé išlo na rad mäso a čerstvé potraviny, ktoré sa nedali uchovávať. Neskôr prišli na rad strukoviny, lebo vydržali dlhšie a nepokazili sa. Zásobovanie záviselo tiež od taktiky nepriateľa. Ak vypaľoval dediny a nezanechával žiadne zásoby a územie bolo vydrancované, vojaci nemali čo jesť. Sú dochované záznamy i dobové ilustrácie, že si vojaci vyvárali kožené opasky a jedli ich,“ uzatvára Ján.
Arkebúza. Puška musela byť stále vyčistená a vyleštená. 
Pokojná atmosféra. V tábore sa každý venoval svojej činnosti.
Foto: jo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
