V Michalovciach si v Deň vojnových veteránov uctili padlých vojakov z 1. sv. vojny, ktorých je na mestskom cintoríne v dvoch spoločných hroboch pochovaných 365. Kytičkami červených makov prítomní vzdali hold obetiam nezmyselného konfliktu.
MICHALOVCE. Členovia michalovského klubu Zväzu vojakov Slovenskej republiky sa v nedeľu 11. novembra o 11. hodine spolu s rodinnými príslušníkmi stretli na Mestskom cintoríne.
Za zvuku zvonov a položením kytičky červených makov si pripomenuli nielen padlých vojakov z 1. svetovej vojny, ktorých je na tomto mieste, v dvoch spoločných hroboch, pochovaných 365, ale aj všetky obete vojen a ozbrojeného násilia.
„11. novembra 1918 o 11. hodine a 11. minúte zaznela posledná salva pri podpise prímeria v Compiégne vo Francúzsku, ktorým sa skončila prvá svetová vojna. Na rozdiel od všetkých predchádzajúcich vojen trvalo toto ozbrojené stretnutie nepretržite viac než štyri roky,“ vysvetlil Juraj Vetrecin z michalovského klubu ZV SR.
Straty na ľudských životoch, ktoré si táto „Veľká vojna“ vyžiadala, nemali dovtedy obdobu v celých ľudských dejinách.
„Zo 65 miliónov vojakov, mobilizovaných všetkými bojujúcimi štátmi, ich bolo 8 miliónov zabitých a ďalších 21 miliónov zranených alebo doživotne zmrzačených.“
Hrôzy a útrapy z tejto vojny zostali tak hlboko vryté do vedomia jej účastníkov, že bezprostredne na to, ako vojna skončila, bol 11. november vyhlásený za Deň vojnových veteránov a jeho symbolom papierový červený mak.
Prečo červené maky?
Prvopočiatky tohto symbolu, ako symbolu nového života, nájdeme v básni „In Flanders Fields“ od kanadského vojenského lekára podplukovníka Johna McCrae. Napriek tomu, že bol vojenským chirurgom, na útrapy a bolesť ranených vojakov, ktorých ošetroval v poľnom obväzisku, si nemohol zvyknúť. Svoju bolesť tlmil písaním básní. Osobitne sa ho dotkla smrť priateľa a bývalého žiaka poručíka Alexisa Helmera z Ottawy, ktorý bol zabitý výbuchom granátu 2. mája 1915. Očitý svedok seržant Cyril Allison opísal, že toho rána, keď vial jemný východný vietor, sa červené (divé) maky medzi hrobmi akoby vlnili. John McCrae svoju bolesť vpísal do básne.
Báseň sa dostala aj do rúk americkej členky asociácie Mladí kresťania Moiny Michaelovej a inšpirovala ju k myšlienke učiniť z kvetu červeného maku poetický symbol obetí tohto dovtedy najväčšieho celosvetového vojnového konfliktu.
Prvýkrát túto svoju predstavu realizovala v USA v roku 1920, keď červený mak ako symbol spomienky na vojnové hrôzy prijali americkí veteráni, neskôr sa rozšíril medzi kanadských a britských legionárov aj do Austrálie.
Dnes môžeme uvidieť kvet červeného maku pri spomienkových aktoch a ceremóniách pri príležitosti Dňa vojnových veteránov vo väčšine demokratických krajín, ktoré boli zatiahnuté do svetových vojen. V posledných rokoch si táto tradícia nachádza svoje dôstojné miesto aj na Slovensku.
ope
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
