Ako príslušník Československého armádneho zboru prešiel so svojou jednotkou v plnej zbroji pešo zo Sniny až do Prahy. Ako člen čestnej čatovej stráže prezidenta Beneša stál pri položení základného kameňa vojnou zničených obcí Lidice a Ležáky. Ján Kormucik z Kamenice nad Cirochou v tomto roku oslávil deväťdesiatku a prevzal dve vyznamenania.
KAMENICA NAD CIROCHOU. Jána Kormucika si uctili obe – kedysi spoločné – republiky. Počas osláv bojov o Dukliansky priesmyk ho slovenský minister obrany Martin Glváč ocenil Pamätnou medailou III. stupňa.
V pondelok 26. novembra mu v Prešove vojenský splnomocnenec Českej republiky na Slovensku plukovník Roman Kopřiva udelil Pamätnú medailu za účasť v protifašistickom odboji.
Keď pán Kormucik ako šestnásťročný chlapec odišiel za prácou do Nemecka, nevedel, že touto rečou bude hovoriť nepriateľ, proti ktorému bude bojovať.
„Nebolo tu roboty, len kravy pásť. Úrad práce robil nábor do Nemecka. Za mesiac som zarobil tridsať mariek. Tri letá som tam pracoval v poľnohospodárstve,“ spomína.
V pohnutých vojnových rokoch narukoval k piatemu pešiemu pluku do Spišskej Novej Vsi, v poddôstojníckej škole v Nitre strávil pol roka.
„Zdržiavali ma pri vojsku. Chceli ma poslať do Sovietskeho zväzu na výcvik. Po trojtýždňovej dovolenke som sa rozhodol necestovať. Nechcel som ostať pri vojsku. Bavila ma práca na poli a v lese. Tam som potom pracoval celý život,“ hovorí.
Smer Praha!
Počas povstania bojoval Ján Kormucik pri obrane Strečnianskej úžiny. Po jeho potlačení sa cez Červený kríž dostal do rodnej obce. Tam sa začala posledná kapitola jeho vojnovej odysey.
V novembri 1944 po príchode Červenej armády do dediny sa mladý Ján prihlásil do Československého armádneho zboru. Zaradili ho ako inštruktora do výcvikového strediska v Snine. Novovycvičení vojaci dopĺňali front v Liptovskom Mikuláši.
„Po prelome frontu nás pridelili na bojový úsek Strečno – Polom. Ťažký a nepriechodný terén si vyžiadal veľa obetí na oboch stranách. Tu padol aj môj najlepší kamarát z vojny Štefan Vrábeľ. Pochovali ho v Priekope,“ načiera do spomienok.
Za účasť na bojových operáciách pri Strečne vyznamenali pána Kormucika Vojnovým krížom II. triedy.
„Rozkaz znel – postupovať dopredu, smer Praha! Vo februári 45. roku bolo mimoriadne škaredé počasie. Pochodovali sme v zime, mraze, deň i noc. O osobnej hygiene nebolo ani reči. Spodnú bielizeň, ktorú sme nafasovali v Snine, sme vymenili za novú až v Prahe. Boli sme unavení, špinaví, zarastení, zavšivavení a hladní. Vojaci driemali počas pochodu a keď náhodou niektorý padol na zem od únavy, celé družstvo sa zosypalo za ním. Strava bola mizerná. Jediné, čím nás Sovieti zásobovali pravidelne, bol povinný prídel vodky,“ hovorí.
V prezidentovej stráži
O bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka sa pán Kormucik dozvedel na Morave pri Holešove.
„Pochodovali sme s malými prestávkami nepretržite deň a noc, aby sme stihli dôjsť do Prahy na slávnostné defilé víťazných armád. V Prahe ma spolu s ďalšími asi tridsiatimi vojakmi vybrali do Čestnej čatovej stráže prezidenta Beneša. Nasledovali sme ho v parádnych uniformách v aute po vypálených obciach Lidice a Ležáky, kde položil základný kameň. Vy ste hrdinovia, lebo ste ukončili vojnu, tak nás prezident vítal,“ dodáva pán Kormucik.
Spomienky pána Kormucika na vojnové udalosti neskôr zapísal jeho syn Ján. Niektoré vybledli, iné ostali vryté hlboko do pamäti.
Zvlášť táto: „Počas pochodu cez Moravu sme na jednom mieste prechádzali okolo hlúčika nemeckých vojakov. Boli už odzbrojení, postávali so zvesenými hlavami a mlčky sledovali našu jednotku. Zrazu sa jeden z Rusov zastavil a po nemecky zakričal na Nemcov: Vidíte, čo vám dal váš Hitler, do čoho vás priviedol?! Z hlúčika vystúpil poddôstojník a odpovedal: Toto nám dal, čo vám váš Stalin. Keby sme neposlúchli Hitlera, skončili by sme v plynových komorách. Keby ste vy neposlúchli Stalina, skončíte všetci na Sibíri. Celému dialógu som porozumel. Ruského vojaka som sa opýtal po nemecky, čím je v civile. „Som učiteľ nemčiny na strednej škole,“ odpovedal. Tento dialóg medzi dvoma vojakmi ma sprevádzal po celý život a často som nad ním rozmýšľal. Bolo v ňom dačo pravdy...“
Ostal sám
Pán Kormucik dlhé roky pracoval ako lesný robotník vo vojenských lesoch. „Nechcel som miesto v štátnej správe, netúžil som po nijakej funkcii. Bol som len predsedom ROH vo vojenských lesoch,“ hovorí.
Dnes žije s manželkou Máriou, syn a dcéra majú vlastné rodiny. Hoci si ťažká na bolesť v kolenách, najviac ho trápi samota. Všetci kamaráti i spolubojovníci pomreli.
„Ostal len o rok mladší Daňo, s ktorým sme spolu narukovali. Som najstarší chlap v Kamenici,“ dodáva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
