V súkromnej základnej umeleckej škole vyučuje hru na klavíri a spev. Miluje hudbu, skladá vlastné piesne, robí hudobné aranžmány, konferuje. Je mladá a ambiciózna. Študuje a stále na sebe pracuje. Obklopená najbližšími príbuznými je vďačná za každý prežitý deň. Na neprajnosť osudu si neťažká a hovorí, že je v pohode. Jej snom je mať vlastnú rodinu a túži vyskúšať si prácu v médiách. Na benefičnom koncerte ku Dňu nevidiacich sa magisterka Viera Petrovčinová premiérovo predstavila Humenčanom aj v úlohe konferencierky.
HUMENNÉ. Hoci je Vierka rodená Humenčanka, väčšinu života prežila v škole v Levoči a v Prešove, kde po vysokoškolských štúdiách dva roky učila.
„Narodila som sa predčasne. Aj keď lekári tvrdili, že je všetko v poriadku, po deviatich mesiacoch zistili, že nevidím. Pravdepodobne v inkubátore došlo k nezvratnému poškodeniu zraku,“ hovorí.
To však pre Vierku, ktorá „vidí“ iba svetlo, neznamenalo koniec plnohodnotného života. Po skončení gymnázia v Levoči sa rozhodovala medzi štúdiom žurnalistiky a hudby. Vybrala si štúdium slovenčiny a hudobnej výchovy na univerzite v Prešove.
„Bolo to trochu ťažšie, lebo tam som mala už len vidiacich spolužiakov. Musela som si zvykať na nové prostredie, na iné vzťahy. Moji kolegovia mali väčší problém ako ja, lebo nevedeli, ako sa mi prihovoriť. Vyriešila som to tak, že som sa im prihovorila ja. Potom to už išlo,“ hovorí s úsmevom.
Hudba ju sprevádza po celý život
Hudba bola Vierkiným koníčkom od detstva. „Otec hrával na saxofóne. Brat ručne vyrába basové gitary. Chcela som mať hudobné vzdelanie, tvoriť. Na škole som štyri roky študovala spev, chodila som na súkromné hodiny. Každé dva roky chodím na celoslovenskú prehliadku nevidiacich interpretov, kde nás hodnotia odborníci z hudobnej branže,“ hovorí.
Šansoniérka a učiteľka spevu Alena Čermáková ju nazvala pesničkárkou. „Sama si skladám hudbu a píšem texty. Spievam len vlastné pesničky. Nedávno som pre úniu nevidiacich robila hudbu k 30-sekundovým reklamám. Robím aranžmány pre potreby speváckeho zboru v škole,“ hovorí.
Učiteľskú prácu berie ako poslanie, vyžaduje si však veľa námahy a trpezlivosti.
„Mám noty v Braillovom písme. Musím sa ich naučiť naspamäť, veľa vecí korigujem podľa sluchu z nahrávok. Zaberá mi to veľa času. Je to akoby robota navyše.“
Hoci Vierka „vidí“ farby len pocitovo, je pre ňu dôležité vedieť, čo má oblečené. Oblečenie na koncert vybrala mama.
„Musela som ho schváliť, či sa mi páči. Keby sa mi to nepáčilo, tak by som si to určite neobliekla,“ hovorí.
So svojím konferencierskym partnerom Michalom Hercegom sa pozná 25 rokov.
„Od škôlky. Sme dobrí kamoši. Keď som ho zavolala, hneď súhlasil. Je absolventom žurnalistiky, pracuje v Slovenskom rozhlase. Je veľmi bezprostredný, veselý a pokojný. Vedela som, že nám to spolu pôjde ľahšie. Čas na trému jednoducho nebol.“
Obyčajné dni
Vierka stále študuje. Dorába si konzervatórium a v tomto roku bude maturovať. Doma veľa cvičí na klavíri, pracuje na počítači s hudobnými programami, učí dospelých nevidiacich ovládať počítač, pomáha pri domácich prácach, občas zájde s priateľmi do mesta.
„V Humennom by mohli byť lepšie chodníky. Niektoré sú rozbité a ťažko sa po nich chodí,“ vraví.
„Som celkom v pohode. Môj hendikep ma neovplyvňuje, že musím byť naštvaná na život, nešťastná. Snažím sa z toho, čo viem a čo by som ešte mohla vedieť, vyťažiť čo najviac. Stále sa snažím nájsť si nejakú aktivitu, aby nebola nuda a depresia.“
Vierka si veľmi cení obetavosť najbližších. Dnes už nebohého otca Jána, staršieho brata Petra, ale najmä mamy Márie.
„Keď budem mať vždy pri sebe dobrých a šťastných ľudí, tak budem šťastná aj ja. Hľadám spriaznenú dušu, ktorá bude na rovnakej vlnovej dĺžke,“ dodáva s úsmevom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
