Trvali takmer dva mesiace a mladá dvojica prešla bezmála 500 kilometrov. Ohúrila ju majestátnosť hôr, roztrpčila chudoba a zapáčil sa jej pokoj a vyrovnanosť domorodcov. Obaja svorne tvrdia: keď zase do Himalájí, tak už iba liezť na osemtisícovky.
HUMENNÉ. Svadobnú cestu na treky okolo Annapurny a Mont Everestu si mladí manželia, vášniví turisti a lezci, vysnívali ešte dávno pred svadbou.
Petru a Dušana privítalo v ďalekej cudzine hlavné mesto.
„Káthmandu – to je špina, hluk, chaos, všetci trúbia, často bezdôvodne. Za ostatných dvanásť rokov stúpol počet obyvateľov v meste zo 400 000 na milión. Ľudia nemajú kde bývať, matky s deťmi žobrú, deti spia na ulici na kartónových škatuliach. Nepálčania sú potriedení do kást ako v Indii. Ako sa človek narodí, tak žije celý život. Vplyv Západu to ale začína meniť. Kola či značkové čokoládové tyčinky nie sú ničím výnimočným,“ začína rozprávanie Dušan.
„Všade sa povaľujú odpadky. Videli sme, ako bagrom zhŕňali odpadky do potoka. Všetci turisti sa z mesta snažia čo najskôr utiecť. Rýchlo vybaviť všetky potrebné povolenia a preč do hôr!“ pridáva sa Petra.
„Začali sme vo výške 840 metrov. Bolo horúco, sparno, vlhko. S výškou teplota stúpala až do mínusových hodnôt. Vystúpali sme do 5 a pol tisícovej výšky. Nemali sme problémy pri dýchaní. Raz nasnežilo, počuli sme rachotiť lavíny. Hory sú krásne. Vrátili sme sa s novým snom - ísť vyššie a ďalej. Liezť po kopcoch. Pozorovali sme jednu expedíciu. Na kopci sme videli pohybovať sa len malé čierne bodky. Závidela som im. Chcela som byť tam hore...,“ hovorí Petra.
Everest mladú dvojicu načisto uchvátil
„Stojí za to vidieť ho. Obloha bola nádherne blankytná. Oba kopce boli veľmi rozdielne a príroda sa menila od zelených ryžových polí cez prašné púšte až po kamene. Keď sa pozeráme na kopec, hľadáme, kadiaľ by sa naň dalo vyliezť. Je to však pre nás drahý špás,“ dopĺňa.
„Hoci nás strašili, že na treku každých päť minút niekoho stretneme, nebolo to až také zlé. Pri Annapurne sme narazili na štyri Slovenky z Bratislavy a Popradu. Našli sme aj Čechov, Poliakov. Prevažovali Nemci, Francúzi a Španieli. Priemerný vek turistov sa pohyboval okolo 50, my sme tam boli vari najmladší,“ dodáva Peter.
Ľudia sú pokojní a vyrovnaní
Vzdialená krajina je pre turistov bezpečná.
„Sú pre nich zdrojom príjmov, tak sa snažia zabezpečiť pre nich štandardný komfort. Na trekoch sme napríklad mali teplú vodu na umývanie. Ubytovanie je lacné. V penzióne stojí nocľah maximálne 3-4 eurá za dvojposteľovú izbu. Strava je drahšia. Cena sa šplhá až do 6 eur za porciu. Čím vyššie, tým drahšie. Základom stravy je ryža. Do nej sa pridáva zelenina, najčastejšie mrkva, šalát, kapusta a šošovica. Jedlo je naozaj veľmi chutné. Miestni jedia stále to isté dvakrát denne po celý život,“ hovorí Dušan.
„V izbe boli dva - tri stupne. Kúrili len v jedálňach zopár hodín. V domácnostiach kúria v piecke jačími lajnami, ktoré najprv usušia. V nižších polohách je zakázané kúriť drevom, lebo sú naokolo chránené územia.
Ľudia žijú skromne. Sú však veľmi pokojní, vyrovnaní, nikam sa neponáhľajú. Deti nevrieskajú, nevystrájajú, hrajú sa s fazuľkami, kamienkami, plastovými fľašami, pomáhajú rodičom, staršie sa starajú o mladších súrodencov,“ dodáva Petra.
„Oddýchli sme si od každodenných starostí. Odkedy sme sa vrátili, stále len rozprávame, ako bolo. Máme zážitky na celý život,“ uzatvára.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
