BREKOV. Miroslav Goroľ a Veronika Čonková vo vysnívanej krajine, kam sa vybrali za prácou, v lete takmer prišli o päť detí. Vrátane niekoľkotýždňovej Sofie.
„Zobrali nám všetky. Nevieme po anglicky, nerozumeli sme ani slovo. Darmo som plakala, prosila,“ spomína 37-ročná matka. „Srdce mi pukalo. Ale povedala som si - bez nich sa nevrátim.“
Z kozubovej pece v čerstvo vymaľovanej izbe s plávajúcou podlahou sála príjemné teplo. Veronika sedí na rozťahovacom gauči obklopená deviatimi deťmi.
Chýba len Zuzkino dvojča Mirka. Sedemnásťročné dievča s detskou mozgovou obrnou väčšinu roka trávi v Domove sociálnych služieb v Podskalke.
Mama má v náručí štvorročného Samka, Zuzana kŕmi z dojčenskej fľaše sestru, päťmesačnú Sofiu. „Máme dobré deti. Viem sa na ne spoľahnúť. Keď potrebujem v Humennom niečo vybaviť, starší sa postarajú o malých.“
Štvrták Miško si oblieka čistú bielu košeľu a tmavé nohavice. O chvíľu bude v škole na vianočnej besiedke recitovať básničku o zime.
Za maminým chrbtom sa skrýva šesťročný Sebastián, čosi jej šepká do ucha. „Ešte stále sa bojí cudzích ľudí,“ vysvetľuje matka. „Keď sme sa prvýkrát po niekoľkých dňoch mohli s deťmi stretnúť, hral sa v kúte, na nás sa ani poriadne nepozrel, nerozprával. Bála som sa, že úplne prestane hovoriť, že sa zo smútku zbláznil.“
"Deti chodia čisté, upravené, ich mama sa o ne napriek chudobe neskutočne stará. Pri toľkých deťoch sa môže stať, že nemá čo dať do hrnca"
Mária Barníková, kostolníčka z Brekov
„Gúd džob“
Miroslav Goroľ s bratom Mariánom a neskôr aj družkou Veronikou už v Anglicku pracoval. V Chathame neďaleko Londýna robili v pekárni, počas kampane triedili ovocie a zeleninu.
„Zarobil som aj viac ako tristo libier za týždeň, slušne sme žili,“ hovorí 43-ročný šľachovitý muž.
Za ušetrené peniaze po návrate opravili elektrinu v dome, ktorý s bratom zdedil po rodičoch, vymaľovali, kúpili spotrebiče. „Žiadnej roboty sa nebojím. Tu som nemohol zohnať žiadnu prácu. A keď, tak len fušky. Tam nikto na nás nepozeral ako na Cigánov.“
V minulosti Miro päť rokov fáral v Ostrave, pracoval ako robotník v Chemlone Humenné a v kameňolome v rodnej obci Brekov.
FOTO PRE SME: JOZEF JAROŠÍK
Aj koncom júna tohto roku veril, že rodina si v Anglicku pomôže. Predali časť zariadenia, aby mali na cestu, stravu a nájom, kým si nájde „gúd džob“.
Naštartoval svoj starý Nissan, naložil konzervy, tehotnú Veroniku a štyri menšie deti, aby si užili prázdniny. Štyroch najstarších súrodencov nechali doma, mal sa o nich postarať brat.
Veronika v Anglicku 13. júla porodila. O niekoľko dní zavčas rána vtrhla do prenajatého bytu polícia a sociálni pracovníci.
„Prišli na štyroch autách s nejakými papiermi, že vraj deti hladujú, že nemáme vodu, ja som im ukázala chladničku, otvorila kohútik. Dojčila som Sofinku, aj tú mi zobrali. Chceli aj pasy detí, ale ja som ich nedala. Asi to nás zachránilo,“ spomína.
FOTO PRE SME: JOZEF JAROŠÍK
Anglicko nikdy viac
Úrady ich vysťahovali, prespávali na stanici, peniaze sa rýchlo míňali. „Zavolal som bratovi, nech všetky deti, ktoré zostali doma, pošle k starým rodičom a nikomu o tom nehovorí. Báli sme sa, že aj tie nám vezmú,“ hovorí Miro.
Dlhé týždne bojovali márne. „Ničomu sme nerozumeli, mali sme pocit, že tlmočník nahráva druhej strane. Preto sme nič nepodpísali. Ešteže mi napadlo zverbovať televíziu a noviny,“ hovorí Veronika.
Až po mediálnom tlaku a zásahu Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže anglický súd 21. septembra rozhodol, že deti sa môžu vrátiť na Slovensko. Kým sa nestabilizujú pomery v rodine, mali zostať v ústave.
O týždeň neskôr bola rodina po mesiacoch neistoty opäť celá spolu.
Veronika sa už nikdy nechce vrátiť do Anglicka. Utvrdili ju v tom zistenia, že tamojšie úrady zobrali aj iným slovenským rodičom deti a rozhodli o ich adopcii: „Čo je to za štát, ktorý kradne deti?“
FOTO PRE SME: JOZEF JAROŠÍK
Najkrajšie Vianoce
„S touto rodinou neboli nikdy žiadne problémy,“ hovorí starosta Peter Mihaľko. „Nie sú to asociáli, ktorí sa len priživujú. Chcú pracovať, ale robotu u nás nenájdu.“
S Čonkovcami je spokojná aj riaditeľka Základnej školy v Brekove a triedna učiteľka šesťročného Sebastiána Marcela Koscelníková. „Chodia do školy, rodičia sa o nich v rámci skromných možností, v ktorých žijú, slušne starajú.“
Rodinu si váži aj kostolníčka miestneho katolíckeho kostola Mária Barníková. Daniela nevynechá ani jednu omšu, aj kým boli rodičia a súrodenci v Anglicku, celý čas sa za nich modlila. Rovnako jej staršia sestra Veronika. „Ich stará mama po otcovi bola veľmi pobožná a viedla k tomu aj vnúčatá.“
Kostolníčka sa snaží rodičom pomôcť. Po návrate z Anglicka nedostávali sociálne dávky, prídavky na Sofiu, ktorá má anglický rodný list, sa im ešte nepodarilo vybaviť.
„Deti chodia čisté, upravené, ich mama sa o ne napriek chudobe neskutočne stará. Veronika je hrdá a slušná žena. Nechce nič zadarmo. Na jeseň chodila s deťmi na huby, doniesla mi ich, tak som jej zaplatila, zbierala s mužom staré železo. Pri toľkých deťoch sa môže stať, že nemá čo dať do hrnca. Od nás neodíde nikdy naprázdno.“
FOTO PRE SME: JOZEF JAROŠÍK
Vianoce budú u Čonkovcov skromné. Ozdobia umelý stromček, lebo prírodný z lesa nechcú riskovať, Veronika s dievčatami navarí kapustnicu, pripraví zemiakový šalát, vyprážané filé.
Miško by si želal počítač, dcéra Veronika mobil, Zuzana by si rada predĺžila vlasy. „To je veľmi drahé. Veď tie tvoje sú nádherné,“ láskavo ju karhá mama.
„Nepotrebujem nič,“ hovorí sama. Pätnásť rokov chodím v tých istých veciach. Deti toho potrebujú oveľa viac. Na sviatky bude s nami aj Mirka. Moje želanie sa už splnilo. Budú to najkrajšie Vianoce v mojom živote. Ďakujem Bohu, že budeme všetci spolu.“
Diskusiu k článku sme zrušili
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
