V príbehu lásky a manželstva dvoch zanietených folkloristov patrí najviac krásnych strán rokom stráveným vo folklórnom súbore Strážčan a v Humennom.
HUMENNÉ. Hoci Irena Polívková žije v Detve, v spomienkach je často v Humennom alebo na skúškach a vystúpeniach folklórneho súboru Strážčan.
Najkrajšie roky života po boku milovaného muža sa spájajú aj so skvelými folkloristami z regiónu.
„Otec bol Slovák, mama Češka. Narodila som sa v Plzni. Od roku 1941 sme žili vo Svite. Otec robil u Baťu. Ako deväťročná som sa v roku 1945 s rodičmi presťahovala do Bratislavy,“ zaspomínala pani Irena.
V roku 1956 začala tancovať vo folklórnom súbore Dimitrovec, kde stretla svoju osudovú lásku.
„Vladimír pochádzal z Lučenca. Jeho mama bola neterou generála Milana Rastislava Štefánika. Vladimírov otec, profesor Polívka, o ňom veľa písal. Vladimír býval potom v Banskej Bystrici, no od 16 rokov žil sám v Košiciach, kde študoval na gymnáziu. Tam sa aj ako tanečník dostal k folklóru. V Bratislave chcel na vysokej škole študovať choreografiu, no nehral na hudobnom nástroji. Študoval preto na vysokej škole chemickej a tancoval v Lúčnici,“ povedala.
Byt v Humennom po dvoch týždňoch
„Vladimír založil na vysokej škole súbor Technik. Skončil v Lúčnici a stal sa jeho choreografom. Bol choreografom aj v Dimitrovci. Tam sme sa prvý raz videli. Bol to charakter, aký som nestretla doteraz. Nesmierne sčítaný muž, mal prirodzenú inteligenciu a autoritu. Na tom, že sa vezmeme, sme sa dohodli v električke. Brali sme sa v roku 1957, dva roky nato sa nám narodil syn,“ spomína.
„V Bratislave sme nemali byt. Imrich Varhola nám povedal, že v Humennom by sme dostali byt hneď a že súbor Strážčan hľadá choreografa. Vladimír prišiel do Humenného v januári 1959. Byt oproti železničnej stanici dostal po dvoch týždňoch.“
Vladimír sa zamestnal v Chemku Strážske. Od rána bol v práci, poobede na skúškach súboru. Irena bola laborantkou v Chemlone.
V závodnom klube tancovala spoločenské tance. V rokoch 1961-63 bola jednou so sólistiek Strážčana.
Srdcu blízki
„V súbore Strážčan spieval aj dnes už nebohý Miki Horňák. Bol tmelom kolektívu. Doteraz neviem zabudnúť na to, ako spieval obľúbenú Koníčku vraný muj, sám še mi kantaruj,“ povedala.
„Mali sme česť spolupracovať s takými skvelými ľuďmim ako bol Humenčan, tanečník Ondro Pavlík, manželia Hodbodovci, sólistka tanečnica Anka Chachaľáková, tanečník Viliam Čierny, Dušan Lenhart, Pavol Blišák, Imrich Marga. Súbor podporoval aj riaditeľ Chemka Miroslav Vála, často sedával na našich skúškach.“
Okrem spomienok na vystúpenia v regióne a po Slovensku má stále pred očami nezabudnuteľný úspech súboru v roku 1961 vo francúzskom Poitiers.
„Na divadle bola svetelná reklama s menom súboru. Tance zo všetkých regiónov Slovenska Francúzov fascinovali. Dvojhodinový program zožal ovácie publika aj v prímorskom Les Sables D'Olone a potom aj v Taliansku.
Sama
Pani Irene sa v Humennom narodila dcéra. Od roku 1963 učila na chemickom učilišti v Humennom. Zdravotný stav jej manžela sa ale začal zhoršovať.
„Mal ťažké migrény. Lekári mu odporučili, aby zmenil prostredie. V roku 1971 sa choreograf Svetozár Stračina dopočul, že Vladimír sa chce zo zdravotných dôvodov presťahovať. V súbore Detva vtedy hľadali choreografa. Odišli sme. Vladimír dostal prácu v Podpolianskych strojárňach, dali nám dom,“ vysvetlila odchod z Humenného, kde nechali kopu priateľov.
„Vladimír bol v súbore Detva až do roku 1981. Zomrel, keď mal len 51 rokov. Už 30 rokov žijem sama. V súbore Detva som bola krojárkou 18 rokov. Venujem sa vnúčatám, turistike, fotografujem. Do Humenného som chodievala často. Nezabudnem na posledné stretnutie s Mikim Horňákom. Ako ma čakal, pohostil, ako sme si zaspomínali na staré časy. Doteraz som v kontakte s Humenčanmi,“ povedala.
„Môj manžel bol vynikajúci choreograf. Súbor Strážčan sa pod jeho vedením vypracoval medzi špičkové slovenské súbory. Je to škoda, že zanikol.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
