Keď Edka Hirschnera z Rokytova pri Humennom zrazilo auto, mal osem rokov. Dnes je z neho mladý muž. Šestnásť rokov zaňho dýcha prístroj, ale Edko a jeho najbližší sa nevzdávajú. „Práve preto, že ho máme, sme šťastní rodičia. Som najšťastnejšia mama na svete. Veď deti sú vlastne naše nebo. Ja si to nebo užívam už tu,“ hovorí Mária Hirschnerová, Edkova mama.
ROKYTOV PRI HUMENNOM. Hovorí sa, že žena drží v dome tri kúty, muž len jeden. Pani Mária Hirschnerová sa nad týmto porekadlom len pousmeje.
„Edko nám umožnil byť šťastnými rodičmi. Práve preto, že ho máme, sme šťastní rodičia. Môžem povedať, že som najšťastnejšia mama na svete,“ začína rozhovor pani Mária.
Edko je na dýchacom prístroji už šestnásty rok. Neuberá mu to však na optimizme a chuti do života.
S čistými jednotkami skončil maturitnou skúškou Gymnázium sv. Jána Zlatoústeho v Humennom a teraz sa pripravuje v nultom ročníku na fakultu katolicizmu na Gréckokatolíckej univerzite v Prešove.
„Je veľmi snaživý. Knihy sú jeho životom. Lúšti krížovky, učí sa angličtinu, ruštinu. Striedame anglické a ruské dni. Angličtinu má s asistentkou, ruštinu so mnou. S angličtinou pomáha aj mladšej sestre Vieročke. Vyskúša ju slovíčka, upozorní na výslovnosť. Vieročka je naša najmladšia. Mala som ju už takmer 46-ročná,“ hovorí pani Hirschnerová.
„Po Vianociach sme mali krst dcérinho syna. Dcéra je vydatá v Ríme a mali druhé dieťatko. Prvé krstili v Ríme, druhé „na rusnakoch“ v Rokytove. Krstným otcom bol Edko. Náš otec duchovný a biskup Babjak dali súhlas, aby sme to urobili v domácom prostredí, lebo Edko by sa do cerkvi nedostal. Prežili sme hlboký duchovný zážitok a Edko dostal lano do života. Vyhlásil, že sa musí držať, že nemôže len tak zomrieť, lebo má zodpovednosť za krstňa a musí sa oň starať. Uvedomujem si, že je otázne, kto sa o koho postará, ale on to zobral z tohto konca a to je pekné,“ neskrýva radosť pani Mária.
Dve možnosti
„V tejto dobe žijeme rýchlo, komukoľvek sa môže čokoľvek prihodiť. To, čo sa stalo nám a prečo práve nám, vôbec neriešim. Vždy, keď ráno vstanem, mám dve možnosti: alebo sa budem tešiť z tohto dňa a z každej minúty, ktorú mi dáva môj syn, alebo sa budem zlostiť. Vždy si vyberám to pozitívne. Každý deň vítame spolu modlitbou, každý večer končíme spolu poďakovaním za prežitý deň. Možno sa niekomu zdá, že sú to jednotvárne dni, ale vôbec nie. Edko úplne napĺňa mňa i celú našu rodinu,“ zdôrazňuje.
„Pritiahol kopu známych ľudí k nám domov. Zoznámili sme sa s takými ľuďmi, o ktorých by sa nám ani nesnívalo, napríklad s hokejistami, majstrami sveta. Edka pozvali na Deň zjednotenej Európy, kde sme my ako rodičia dostali zlatú medailu Ferdinanda Martinenga. Boli sme ocenení symbolicky za všetkých rodičov Slovenska. Povedali, že za obetavú prácu. Ale to nie je práca, to je náš šťastný život. Veď naše dieťa nás napĺňa,“ hovorí.
Deti sú nebo
V rodine Hirschnerovcov sú potomkovia požehnaním. Štyri deti a päť vnúčat.
„Jedna dcéra žije v Česku, druhá v Taliansku. Pravidelne Edka navštevujú. V ostatnom čase máme doma mamku po porážke, takže je nás plný dom. Vždy je u nás veselo. Deti mi vynaloženú energiu vracajú. Platí, že čo dáte, to sa vám dvakrát vráti. Niekedy sa mi podarí spať len hodinu. Nie som unavená, necítim vyčerpanosť. Nemyslím si, že mám nejaký zložitý život. Takúto cestu mám určenú zhora a touto cestou kráčam. Mám rada tento život, žijem pre svojich ľudí. Veď deti sú vlastne naše nebo. Ja si to nebo užívam už tu,“ zdôveruje sa.
„Lekári mi veľa nádeje nedávali. Stále vravia, že som matka – čakateľka. Ja si tak nehovorím, ani sa tak necítim. Som realistka. Som šťastná, že som s Edkom, že žijeme spolu pokojne už šestnásť rokov. Je to úspech i malý zázrak. Najdôležitejšia je láska. Cez vieru, cez Boha kráčame životom a sme šťastní,“ zdôrazňuje.
„Len si predstavte Edkovu maturitu... Dve pracovníčky ministerstva školstva, riaditeľka i triedna profesorka boli u nás, konzultovali nastavenie maturitných predmetov, u nás sa robili konferenčné hovory. Na maturitu prišlo sedem ľudí, natáčali sme všetko kamerou. Bolo to určite viac, ako keď som maturovala ja. Je to jeho víťazstvo a moje šťastie. Viete, keď prišiel Edko z nemocnice, niektorí mi vraveli: neoplatí sa zaňho modliť, lebo nič z toho nebude. Nedala som sa. Ja svojmu dieťaťu verím a uvidíme, koľko mu Pán Boh nadelí. Som šťastná mama, nechodím na cintorín s kvetmi, som s ním,“ nebráni sa dojatiu pani Mária.
Podnikateľka a poľovníčka
Okrem materinských má pani Hirschnerová aj pracovné povinnosti. Je živnostníčka. Vedie drevovýrobu, zháňa prácu pre ťahač s návesom, má zodpovednosť za zamestnancov.
„Tu na svete musíme jesť, obliekať sa i mať teplo. Som živiteľkou rodiny, manžel je na starobnom dôchodku. Pracujem preto, aby sme mohli dôstojne žiť. Život na dýchacom stroji je ťažký a zložitý. Pracujem, aby sme si mohli dovoliť kúpiť Edkovi veci, ktoré potrebuje a poisťovňa ich neprepláca,“ vysvetľuje.
Pani Mária má nezvyčajného koníčka. Je poľovníčka.
„V našom poľovníckom združení som aj finančnou hospodárkou. Je to pre mňa ventil. Ísť na spoločnú poľovačku je sviatkom. Najradšej však v lese fotografujem. Do lesa chodím pravidelne s deťmi a vnúčatami, prikrmujeme v zime zver. V našom regióne je prostredie čisté. Hovorím, že Edko možno aj preto tak dlho žije, lebo mu všeličo chystám z byliniek. Máme kvapky na tlak, na srdce, na všetko niečo máme. Nemá žiadne preležaniny, mastičky si vyrábame sami doma. V našej doline rastie všetko. Som vyštudovaná fytotechnička. Snažím sa využiť všetko, čo som sa naučila,“ vraví.
Nie je sama
Pani Mária nikdy nesúhlasila s tým, že by Edka nevzali späť domov.
„Dieťa musí žiť v kruhu rodiny, kde si nájde svoje miesto, svoje šťastie. Tri roky bol Edko na áre. Sestričky mu boli mamy, ony ho učili kráčať životom. Keď prišiel domov, ešte mesiac chodili k nám domov pomáhať mi. S našimi lekármi som nikdy nemala problémy. Každý sa snažil vyjsť nám v ústrety. Tí ľudia sú anjeli,“ hovorí.
Aj keď to má doma „sýtejšie“, vďaka asistentkám zvláda všetko.
„Na vozíku má Edko dýchací prístroj, chodieva s ním von. Od novembra minulého roku spolupracujeme s firmou, ktorá sa snaží zabezpečiť nám všetko jednorazové, sterilné, aby sme sa vyhli infektom. Edko už dva roky nebol na áre, drží sa. Mnohé odbery i vyšetrenia prebiehajú v domácom prostredí, nemusí nikam chodiť. Osobné asistentky sú dievčatá fundované, študujú na vysokých školách. Je ich viac, aby dochádzalo k zmene charakterov. Je veľmi dôležité, aby sa Edko nepripútal k jednému človeku, lebo potom je ťažké lúčiť sa. Tak má veľa kamarátok, s každou má iné zážitky, na každú sa ináč teší a nemusíme riešiť problém citovej závislosti, ktorá u dlhodobo ležiacich ľudí vzniká,“ vysvetľuje obetavá matka.
„Všade sa stretávam s ochotou. Keď náhodou vypadne nejaká asistentka, stačí len zavolať – dievčatá, máte niekoho voľného? Vždy sa mám na koho obrátiť. A to je úžasné. Keď nie ste sama. Istota je super. Viem, že keby niečo, mám sa na koho obrátiť,“ uzatvára pani Hirschnerová.
Odkaz
Bože, daj jej pevné zdravíčko
„V piatok sme oslávili MDŽ. Chcem sa podeliť s čitateľmi o svoj veľký obdiv a uznanie žene s veľkým Ž. Žene – matke Márii Hirschnerovej,“ napísala do redakcie Korzára Nadežda Bilaničová z Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS) z Humenného. Agentúra poskytuje ošetrovateľskú starostlivosť jej synovi Edkovi, pripútanému na lôžko od svojich 8 rokov.
„Pani Mária už roky sleduje syna, ako vyrastá pod prístrojmi, ktoré mu zabezpečujú životne dôležité funkcie. Zaspáva a načúva pípaniu monitora a dýchacieho prístroja. Obdivujeme jej humanitu, oddanosť a všetko to, čo dokázala a dokáže Edkovi zabezpečiť. Ďakujeme jej za výbornú spoluprácu. V dome Hirschnerovcov okrem čistoty panuje vždy pokoj a dobrá nálada. Bože, daj pevné zdravíčko tejto žene,“ pripísala pani Bilaničová.
jo
Edko s otcom. Foto: archív rodiny
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
