Nad Výravou v Medzilaborskom okrese sa vojská ruskej cárskej armády opakovane pokúšali útokom dobyť zákopy rakúsko-uhorskej armády. Strieľali pušky i delá. Sestričky odnášali ranených do poľného lazaretu. Ukážky bojov, známych ako Veľkonočná bitka v Karpatoch v roku 1915, predviedli stovkám divákov nadšenci vojenskej histórie z piatich krajín.
VÝRAVA. Kúsok vojenskej histórie z čias 1. svetovej vojny priniesli do autentického prostredia bitky v sobotu členovia Klubu vojenskej histórie (KVH) Beskydy.
Vyše 160 uniformovaných vojakov znepriatelených armád pochádzalo z Poľska, Ukrajiny, Česka, Ruska, Maďarska a Slovenska.
„Poldruhahodinová ukážka bojov je moderovaná. Divákov vťahujeme priamo do deja udalostí tým, že im vysvetľujeme, čo sa práve na bojisku odohráva. Scenár ukážky je spracovaný podľa archívnych dokumentov. Ukazujeme to, čo sa dialo priamo na tomto mieste pred takmer sto rokmi,“ vysvetľuje predseda KVH Beskydy Martin Drobňák.
„Práve tu vo Výrave je vybudovaný náučný chodník a opravené dva vojnové cintoríny. Len v tomto priestore počas niekoľkých dní padli tisíce vojakov. V katastri obce je ich pochovaných vyše tritisíc. Boje od novembra 1914 do apríla 1915 tu mali obrovskú intenzitu,“ dodáva.
Poľnú kuchyňu voľakedy ťahali kone
Po bojoch prišla aj zaslúená odmena v poľnej kuchyni. Vo várniciach bublal guláš, kým vojaci poslušne čakali v rade s pripravenými ešusmi. „Vylúčené, aby prišli fasovať jedlo s plastovými miskami,“ hovorí člen KVH Beskydy Radoslav Turik.
Princíp kuchyne sa za sto rokov veľmi nezmenil. „Len podvozok. Kedysi boli kolesá drevené a namiesto auta ju ťahali kone,“ dopĺňa Drobňák.
Poľná kuchyňa s ponukou typických vojenských jedál.
„Bravčové mäso, cibuľa, paprika, zemiaky, cesnak, zmes korenia, múka a strúhanka z chleba na zahustenie – bude z toho guláš. Jedna várnica má asi 40 litrov, sú dve, tak odhadujem, že zasýtime okolo 150 vojakov,“ objasňujú Petr Tichý a Jirka Vrba z Brna.
Jedlo pre vojakov varilo desať tímov. Nechýbala jednoduchá frontová kaša z kúska údeného a krúpov, hustá poľská strukovinová grochowka, maďarský guláš a varilo sa aj v provizórnej poľnej kuchyni priamo v zákope.
„Dostali sme chlieb so slaninou a nafasovali sme rum. Poživeň rekvirujeme po dedinách,“ dodáva s úsmevom dobrovoľník z Prahy.
„Uniforma je ušitá podľa dobového vzoru z vlneného súkna, pod ňou máme bavlnené košele. Nosí sa dobre, ale keď svieti slnko, je nám teplo. Máme so sebou zdravotné sestry, ktorá varia polievku grochowku a dnes máme mimoriadne aj pečienku,“ pridávajú sa vojaci z cisársko-kráľovského pechotného pluku z Poľskej Gorlice.
„V boji muža proti mužovi ma šabľou zranil na hlave kozácky vojak. Sestričky mi ošetrili hlavu a ruku a idem opäť do boja. Do tyla posielali iba tých vojakov, ktorí pre ťažké zranenia nemohli chodiť,“ dodáva ich spolubojovník ofačovaný obväzmi.
Poľný lazaret. Aj sestričky mali dobové rovnošaty. Foto k článku: Jana Otriová
Život obyčajného cárskeho vojaka bol ťažký
„Obyčajní vojaci v rakúsko–uhorskej armáde boli väčšinou negramotní sedliaci z dedín a na ich pleciach ležala prevažná časť „špinavej“ vojenskej práce. V tej dobe boli v armáde zavedené telesné tresty. Doba bola ťažká a ľudia sa v tých časoch dožívali maximálne päťdesiatky,“ hovorí vojak rakúsko-uhorskej armády z pražských plukov Luboš Vlach.
„Jedli hlavne kašu a polievky. Čo prišlo. Jedlo sa vtedy, keď sa dalo. Prvá vojna bola 'stacionárna'. Vojaci ležali v zákope aj pol roka na jednom mieste. Chytali sliepky po dedine. Pravdaže, robili tak vojaci z oboch strán,“ dodáva feldvébel - telefonista z Varšavy.
jo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
