Keď Humenčanka Katarína Feňová ako päťročné dievčatko po prvýkrát jedným prstom vyťukala na klavíriku pesničku Kohútik jarabý, otec sa rozhodol zapísať ju do základnej umeleckej školy na akordeón. Keď ju dekan rímskokatolíckej farnosti oslovil, aby bohoslužby sprevádzala hrou na organe, privolila. Keď po skončení hotelovej akadémie sedela v cirkevnej škole na ekonomickom oddelení nad faktúrami, kolegyňa ju povzbudila, aby išla za svojím snom. Išla. Na štúdium cirkevnej hudby a hry na organe najprv na konzervatórium do Košíc, potom na vysokú školu do Bratislavy.
HUMENNÉ. Do rodiska sa Katarína vrátila ako prvá vysokoškolsky vzdelaná organistka v celej hudobnej histórii mesta i okresu.
Dvojoktávový klavírik priniesol otec svojim štyrom dcéram zo služobnej cesty z Rakúska.
„Keď som mu ako päťročná jedným prstom vyťukala pesničku Kohútik jarabý, otec vytušil, že vo mne niečo je. Mal veľmi rád ľudovky, tak ma prihlásil na akordeón. Dostala som sa k pani učiteľke Viere Suchej,“ spomína Katarína na svoje začiatky v polovici osemdesiatych rokov. Aby otec dcére pomohol, prihlásil sa na súkromné hodiny hudby tiež.
„Keď som mala krízu a chcela s hraním prestať, otec ma prinútil vytrvať. Vychodila som v zuške dva cykly. Keď bolo treba ísť hrať, hlásila som sa ako prvá,“ hovorí.
Na organe za týždeň
Počas štúdia začala spievať vo farskom kostole v detskom zbore a neskôr sa ujala jeho vedenia.
„Sedemnásteho augusta 1995 ma na chodbe kostola oslovil vtedajší pán dekan Urbanec s otázkou, či by som nechcela hrať na organe. Bez zaváhania som súhlasila. Za týždeň som sa naučila hrať omšu. Hoci záver bol rozkolísaný, zvládla som to. Vedela som, že toto budem robiť celý život,“ zdôrazňuje Katarína.
Štúdium na hotelovej akadémii bolo vybočením z predpísanej dráhy.
„Medzipristátie. Hranie na organe som brala ako koníček. Nesmierne ma to bavilo. Hrávala som počas víkendov na omšiach. Nikdy som nemala voľno. Smejem sa, že strednú školu som robila na cintoríne. Pohrebov bolo vtedy viac ako dosť,“ hovorí s úsmevom.
Po skončení hotelovky nastúpila na tri roky ako ekonómka na cirkevnú školu.
„Vtedy mi pani Sláviková, ktorej som nosila faktúry, povedala: Katka, keď nepôjdete na konzervatórium, zle skončíte. Nemôžete ostať sedieť nad papiermi, musíte niečo so sebou robiť. Otvorila mi oči,“ spomína na životný medzník Katka.
Ťažké, ale akčné obdobie
Prekonala počiatočnú obavu, že konzervatórium je len pre výnimočných ľudí a po dlhej príprave absolvovala skúšky. Prijali ju na cirkevnú hudbu.
„Nastúpila som v septembri 2001. Odvtedy začal nový život. Iba za organom, iba za klavírom, v zboroch, v kostoloch,“ konštatuje.
V Košiciach hrávala v Dóme sv. Alžbety, spievala v dvoch zboroch. Spoluprácu s rádiom Lumen pri nahrávaní rozhlasových omší brala ako požehnanie. Po šiestich rokoch štúdia sa rozhodla pokračovať v Bratislave.
„Nebolo to ľahké rozhodnutie ani príprava na prijímačky,“ hovorí dnes úspešná absolventka Vysokej školy múzických umení. Prijali ju na odbor cirkevná hudba na dirigovanie zboru a hru na organe.
„Keď som chcela v Bratislave prežiť, musela som učiť na zuške. Beriem to ako dobrú skúsenosť, ako prax v práci s deťmi. Bolo to veľmi náročné. Vstávala som každé ráno o pol šiestej, denne som cvičila štyri až päť hodín. Keď mi bolo najťažšie, sústredila som sa na to, že večer môžem zahrať omšu. Tešila som sa na ten okamih. Kedy toho nebolo, mohla by som to v 'cudzom svete' zabaliť,“ priznáva sa.
Počas štúdia hrávala v kostole jezuitov a v Dúbravke, spievala v zbore Apollo.
„Bolo to veľmi akčné obdobie. Tam som sa uistila, že sa chcem vrátiť do Humenného, hrať na organe a učiť naše deti hrať. Že tu ma potrebujú viac ako v hlavnom meste,“ hovorí Katka, ktorá chce na súkromnej zuške rozbehnúť odbor cirkevná a chrámová hudba.
„Organ je ťažký nástroj, lebo pri hre pracuje celé telo. Chcem však deťom ukázať, že hrať na ňom vôbec nie je problém. Chcem presadiť, aby sa nehralo len podľa akordov,“ netají sa ambíciami.
Vzájomný rešpekt
Hoci nikdy neštudovala spev, akosi prirodzene začala popri hraní aj spievať.
„Je to dar, akýsi zvláštny bonus. Až v kostole som zistila, že viem aj spievať,“ hovorí s úsmevom.
V kostole na ňu s dirigovaním „počkal“ zmiešaný zbor dospelých, ktorý funguje už 30 rokov. Katka ho prevzala po doktorovi Ivanovi Mocákovi.
„Dirigovanie nie je iba krájanie vzduchu rukami,“ zdôrazňuje. „Náš zbor sú laici, nepoznajú noty, ale veľmi chcú spievať. Mnohým môžem byť vnučkou. Nesmierne si vážim, že mám u nich rešpekt. Veľmi rada pracujem s ľuďmi,“ dodáva.
Katka je presvedčená o tom, že v jej živote si všetko dôležité našlo cestu samo.
„Organová hudba je úžasná, keď človek prenikne do jej vnútra. Musí jej chcieť porozumieť. Napríklad moderné disharmonické skladby Oliviera Messiaena ešte neviem prijať do svojho života. Ešte do ich vnímania musím dozrieť. Hranie a hudba ma napĺňajú. Hrám so srdcom, cítiť to. Veľakrát mi ľudia povedali, že pri mojom hraní svätú omšu prežívali inak, plnšie. A ja mám pocit, že nič zvláštne nerobím. Práca organistu je taká – ani nedele, ani sviatky, ani voľno, ani dovolenky. Keby som si musela vybrať medzi tým, či budem hrať v nedeľu tri omše, alebo pôjdem s rodinou na výlet, rozhodla by som sa pre to prvé,“ uzatvára Katarína Feňová.
Po koncerte. V kruhu rodiny a priateľov.
Foto: jo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
