Na lúku k Lackovskému mostu prišli súťažiť nielen jazdci a ich kone z okolia Humenného, ale aj z Vranova nad Topľou a Veľkého Kamenca.
HUMENNÉ. Súťaž si nenechalo ujsť 26 jazdcov.
Mládež do 18 rokov a dospelí súťažili v troch disciplínach.
„Naše disciplíny sú zamerané na jazdu v prírode,” vysvetľuje Jozef Fudali z občianskeho združenia Slovenská asociácia jazdeckej turistiky.
V crosse museli jazdci preskočiť alebo obísť prekážku, vojsť do vody, vycúvať z úzkeho priestoru.
V slalome medzi tyčkami a sudmi súťažili na čas.
Najťažšou bola tretia disciplína, ktorá preverila zdatnosť koňa a jazdca. Jazdec musel viesť koňa len jednou rukou a druhou rukou musel bičíkom zhodiť fľašu, umiestnenú na prekážke. Kone navyše znervózňovala neznesiteľná horúčava a dotieravý hmyz.
Na koňa sa nedá jednoducho sadnúť a jazdiť, kôň musí byť cvičený.
“Musí byť dobre prijazdený. S koňmi sa nedá robiť silou. Inak tam bude boj, kopanie, hryzenie. Koňovi treba ukázať, čo od neho chcete, musíte vedieť, ako k nemu pristúpiť. Obsadávať mladé kone nie je jednoduché,” vysvetľuje Jozef Fudali, ktorý chová kone už desaťročie a využíva ich pri pasení dobytka.
“Najlepšie sa robí s valachmi. Sú to stabilné kone,” dodáva.
Zrkadlo ľudskej duše
„Všímam si, ako jazdci sedia na koňoch, ako zvládajú kone, ako ich navádzajú na prekážky,“ hovorí rozhodca pretekov Pavol Štofira, ktorý sa koňom venuje už takmer dvadsať rokov.
„Vidieť rozdiel medzi súťažnými a rekreačnými jazdcami. Treba nájsť súlad a rovnováhu medzi koňom a jazdcom. Mnohí viac sedia na koni, ako ho ovládajú. Nie je chybou koňa, že nezvládol prekážku. Vždy je chyba u oboch – jazdca i koňa. Mala by byť medzi nimi súhra, zodpovednosť za prekonanie prekážky si delia na polovicu,” vysvetľuje.
“Hovorí sa, že kôň je zrkadlom duše človeka. Toto, čo nevidíte na jazdcovi, vidíte na jeho koňovi. Kone nám ukazujú, kde robíme chybu. Kôň nepozná faloš. Nechce vám úmyselne ublížiť. Kôň zabudne, že ste ho udreli, ale keď ho pochválite, viac si to pamätá,” dodáva.
“Veľa ľudí zabúda na to, že keď vysadnú na koňa, sú o meter šesťdesiat vyšší a o štyristo či päťsto kíl ťažší. Každý kôň sa dá rozbehnúť, ale nie každý sa dá zastaviť. Je to ako s autom. Autoškola vás naučí veľa vecí, ale na mnohé musíte prísť sami. Naučíte sa sedieť na koni, ale to neznamená, že viete jazdiť. Mnohé sa získava skúsenosťami a pravidelným jazdením,” dopĺňa Štofira.
Prevahu jazdkýň na pretekoch vysvetľuje jednoducho.
“Muži by radšej jazdili a nestarali sa o zvieratá. Ženy im dokážu venovať viac času, pozornosti a starostlivosti. Muži sú netrpezlivejší a menej poriadkumilovní,” uzatvára so smiechom.
Najlepšia kamoška
„Daila je moja najlepšia kamoška, členka rodiny. Mám ju doma,“ priznáva 19-ročná Jasenovčanka Natália Gajdošová, ktorá s arabskou plnokrvníčkou Dailou obsadila v celkovom hodnotení tretie miesto.
„Trénujeme trikrát do týždňa. Je to o prístupe. Dobrý prístup robí dobré kone. Ide tiež o dôveru. Človek musí ku koňom pristupovať s láskou a zodpovednosťou. Kone sú drahý špás, ale výsledok stojí za to. S touto kobylkou sme si doslova sadli. Za odmenu dostane mrkvu a konské cukríky,“ hovorí úspešná jazdkyňa.
Natália od jesene ide do Bratislavy študovať urgentnú zdravotnú starostlivosť a záchranárstvo.
“Máme aj dve žriebätká. Postará sa o ne otec. Aspoň sa budem stále ponáhľať domov,” dodáva so smiechom.
Vzťah ku koňom u vnučky podporuje jej babička Božena Gajdošová.
“Vzťah k zvieratám má od malička. Keď sa učila chodiť, liezla po štyroch. Pomáhala si rukami, tak ako žriebätko. Mala na nich otlaky,” hovorí.
“Doma na gazdovstve sme mali aj kone. Ako malá som sa na nich nosila a občas som pri nich pomáhala. Páči sa mi vnučkina záľuba, ale trochu sa o ňu bojím,” priznáva pani Božena.
Pavol Štofira (vľavo). Na pretekoch bol v úlohe rozhodcu.
Dobrôtka. Na pečenie prasiatka dozerali otec a syn Paľovčíkovci. Foto k článku: Jana Otriová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
