Narodila sa v Sečovciach, no pochádza z Trebišova. A vďaka svojej cieľavedomosti, húževnatosti a odhodlaniu urobila kariéru v Austrálii. Pred trinástimi rokmi odišla Zuzana Lenártová zo Slovenska k protinožcom ešte ako študentka a dnes je z nej uznávaná klavírna pedagogička a podnikateľka, ktorá dokonca založila vlastnú školu.
S odstupom rokov vníma svoj odchod do Austrálie ako vyslovene pragmatické rozhodnutie.
„Bola som pripravená odísť zo Slovenska čo najrýchlejšie. Vedela som, že chcem žiť v zahraničí a mojím kritériom bola anglicky hovoriaca krajina. Do Austrálie som mohla vycestovať ako študentka na trojmesačný pobyt, bez problematického a dlhého čakania na víza. Verila som, že byť v prostredí, kde človek stretne iných študentov vrátane Slovákov, by mohol byť prvý vhodný krok. A tak aj bolo,“ zaspomínala si absolventka košického konzervatória a Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá ukončila odbor Hudobná veda a nechýba jej ani pedagogické minimum.
Prvým bol Howard
Zo začiatku Zuzana študovala a keďže sa potrebovala aj uživiť, vyskúšala si viaceré pracovné pozície.
„Nájsť dobrú prácu pre imigrantku bolo nemožné. Robila som opatrovateľku i čašníčku. Ledva to vyšlo na školné a nájom. Veľmi mi v začiatkoch s vreckovým pomohla mama...“
Šťastie si však sadá na pripravených a ju zastihlo v obchode s hudobninami, kde si cvičila hru na klavír. Jej prvým študentom sa stal zákazník, mladý muž menom Howard. A aký to bol pre mladú Slovenku pocit?
„Neskutočná radosť. Vzrušenie. Pocit prvého úspechu a viery, že moja túžba presadiť sa v cudzom prostredí sa predsa len môže naplniť. Samozrejme, bola som aj veľmi nervózna. Mala som trému ako pred skúškou.“
Dopadlo to však veľmi dobre. „Howard bol tiež hudobník - gitarista a spevák. Nebolo to ľahké, lebo moja angličtina bola v tom čase limitovaná a učiť o kontrapunkte nebolo také jednoduché. No zvládla som to a on sa nemohol dočkať ďalšej hodiny.“
Samozrejme, nie všetko bolo ako prechádzka ružovou záhradou.
„Hlavne prvé roky boli veľmi ťažké, takže boli aj silné pocity zúfalstva. Hlavne strachu, ako zaplatím za nájom a pokryjem ďalšie výdavky. Nikdy som to však neriešila myšlienkou vrátiť sa domov.“
„Som perfekcionistka“
Mladej dievčine veľmi pomohol aj samotný pocit z cudzej krajiny a jej obyvateľov.
„Jeden z prvých dojmov, ktorý ma prekvapil, bol úsmev. Ľudia sa na vás usmejú a pozdravia bez toho, aby vás poznali. Bolo to pre mňa veľmi terapeutické. Vnímala som ich ako priateľských, spokojných a ochotných pomôcť.“
Ani dnes, po trinástich rokoch, sa jej názor na Austrálčanov nezmenil.
„Vidím ich rovnako. Sú priateľskí, otvorení, komunikatívni a pozitívne naladení. Samozrejme, nemôžem všetko komentovať v superlatívoch. Z negatívneho uhla, austrálska pohodlnosť môže hraničiť s lenivosťou, nedostatkom ambícií a profesionálneho prístupu v pracovnej oblasti. Ja som perfekcionista, takže zažívam aj frustrácie, keď ide o prácu s inými a očakávané výsledky.“
Jej sa vďaka odhodlaniu podarilo do troch rokov od získania prvého žiaka učiť až 65 žiakov týždenne.
„Ponuky sa len tak hrnuli, preto som si najala spolupracovníkov. Nakoniec som založila vlastnú klavírnu školu Eastern Suburbs Piano Tuition v Sydney. Určite sa tu podnikať dá. Závisí to skôr od povahy a ambícií jednotlivca. Človek na to musí mať energiu, byť motivovaný, nebáť sa dlhých pracovných hodín a byť pripravený na riziká a neistoty, ktoré podnikanie prináša. Ak to v sebe nemáte, ani priaznivé podnikateľské prostredie vám nepomôže.“
V súčasnosti však už má škola 350 členov a mnoho spolupracovníkov, ktorí učia deti hrať na klavír v miestnych školách.
Účty v reštaurácii sa platia napoly
Dnes už úspešná podnikateľka si uvedomuje, že v Austrálii existuje oveľa väčší záber spotrebiteľov, ktorí sú schopní platiť za služby a produkty. Podľa jej slov to však ani tam nie je ideálne.
„Podľa tohtoročných svetových ekonomických štatistík je Sydney, po japonskom Tokiu a Osake, najdrahším mestom v rámci životných nákladov. Predovšetkým cena nehnuteľností, kúpa a aj nájom sa pohybujú v astronomických sumách, ktoré definitívne sťažujú podmienky na podnikanie aj na bývanie.“
Zuzana získala v roku 2007 austrálske občianstvo a o dva roky neskôr sa vydala za Austrálčana.
„Bani, môj manžel, je pravý džentlmen. Ženy si váži a rešpektuje a to sa odráža aj na našom vzťahu. Austrálski muži vo všeobecnosti akceptujú emancipáciu. Ženy sú tu pomerne nezávislé, sebestačné, ambiciózne a mnohé na vysokých pracovných postoch. Veľakrát je to muž, ktorý sa ujme rodičovských povinností, nákupov či varenia.“
Prirodzene, za tie roky si stihla všimnúť aj „chybičky“ krásy.
„Muži sa tu nehrnú do ženby. Radšej si užívajú slobodu, ženia sa väčšinou po tridsiatke. Alebo, napríklad, keď dôjde k plateniu účtu v reštaurácii, ten sa vo väčšine prípadov rozdelí. Aj medzi manželmi. Výnimky sa však vždy nájdu a, našťastie, môj manžel je jednou z nich.“
Rozbieha nový biznis
Čerstvej štyridsiatničke sa teda očividne darí na všetkých frontoch. Tento rok jej hudobnú školu odkúpila spoločnosť, ktorá plánuje rozšíriť aktivity aj mimo Sydney. Zuzana je však v škole stále zaangažovaná a chystá nový hudobný projekt.
„Naďalej však pokračujem ako poradkyňa v oblasti marketingu, prijímania a tréningu učiteľov a rozvoja biznisu do nových odvetví. Pracovný čas si delím s prípravou nového biznisu na báze 'on line', ktorý by mal byť v éteri v prvej polovici budúceho roka,“ zakončila svoje rozprávanie podnikateľka, ktorú si Austrália podmanila slnkom, prírodou, plážami, slobodným duchom a prirodzenosťou tamojšieho obyvateľstva.
„Človek tu môže byť spontánny, byť sám sebou a nie spútaný predsudkami a konvenčným myslením. Môže žiť v anonymite, ale nemusí,“ dodala Zuzana, ktorá už tento rok na rodnom Slovensku oslavovala narodeniny a opäť sa tu chystá pricestovať na Vianoce.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
