Dva dni pred Štedrým večerom si z detského domova na strednom Slovensku priniesli polročnú Evičku. Po dvoch rokoch si vzali do pestúnskej starostlivosti Sašku. „Teraz sme skutočná rodina,“ svorne tvrdia obaja rodičia.
HUMENNÉ. Andrea a Pavol sa spoznali pred desiatimi rokmi. Vzali sa po štvorročnej známosti. Keď po neúspešných pokusoch zistili, že nemôžu mať vlastné deti, rozhodli sa pre adopciu. Stotožnila sa s tým celá rodina.
„Všetko to, čo sa dialo okolo toho, a ako sme k Evičke prišli, mi pripadá ako zázrak,“ hovorí pani Andrea. Sotva polročné dievčatko s hnedými očami bolo výsledkom poldruharočného čakania.
Adopčná tortúra a dlhé čakanie
Žiadosť na adopciu si mladí manželia podali v máji 2008. „Nasledovali vyšetrenia u psychológa. Skúmali, či sa vieme postarať o dieťa, či máme rodinné zázemie, dostatok financií. Bolo to dosť stresujúce. Všetky papiere poslali potom do Prešova. Až v decembri toho istého roku nás zaradili do poradovníka,“ vysvetľuje pán Pavol.
Požiadavka Slaninkovcov adoptovať si zdravé dievčatko vo veku maximálne šiestich mesiacov v praxi znamenala čakať aj štyri roky. V poradovníku boli na 190. mieste.
„Úradníčka nám povedala, že záujemcov je veľa, že každý chce novorodeniatko. Potrebovala som si prežiť s dieťatkom všetko odmalička spoločne, nočné vstávanie, plač. Potrebovala som naplno prebudiť a zažiť materinský cit, preto sme chceli bábätko,“ spomína pani Andrea.
Po dlhom čakaní sa rozhodli úrad navštíviť osobne. „V miestnosti bola celá jedna stena plná zakladačov. Boli v nich deti, ktoré čakali, že si ich niekto vyberie. Vyberali sme si ako „tovar“ z katalógu. Žiadny psychológ vás na to nepripraví,“ dopĺňa s pohnutím v hlase.
Evička bola „v pošte“
V „ponuke“ Prešovského kraja dieťatko nenašli. Z Košického prešli na Banskobystrický. „Tam sme našli jedno dievčatko. Bol však oň záujem, bolo už 'zarezervované'. Ochotná úradníčka to zistila po telefóne. Kolegyňa z kraja jej však poslala poštou papiere, fotografie a videá ďalších detí. Naša Evka bola v tej nevybavenej pošte,“ tisnú sa pani Andrei slzy do očí.
„Keď manžel počul o Evičke, len sa oprel o stôl. Jeho mama i sestra sú Evy. Videli sme, v akých sociálnych podmienkach vyrastala jej biologická mama. Zľakli sme sa. Nebolo však nad čím váhať. Za nami čakal ďalší manželský pár. Rozhodli sme sa, že za Evičkou pocestujeme,“ dodáva.
Ťažké cesty a lúčenia
Prvá cesta do detského domova v Slovenskej Ľupči bola najdlhšou cestou manželov Slaninkovcov v ich dovtedajšom živote.
„Keď sme vošli do izby, pani riaditeľka stála pred kolískou. Na dieťatko sme nevideli. Odstúpila a povedala: „Toto je naša Evička.“ Bábätko sa na mňa usmialo. Okamžite si získalo naše srdcia. Vedela som, že bude naše,“ hovorí pani Andrea.
Cesty manželov do domova i Evičky do Humenného boli ťažké hlavne po psychickej stránke. Odlúčenie neprospievalo ani jednej strane. Medzitým sa už prípadom začali zaoberať súdy v mieste trvalého bydliska Evičkinej biologickej matky.
„Pojednávanie sme mali stanovené až na február 2010. Dopočuli sme sa o možnosti vydania predbežného opatrenia, čo by proces urýchlilo. Tak sme si 22. decembra po zasnežených a zasypaných cestách priviezli Evičku domov. Vyfotografovali sme ju pod stromčekom,“ hovorí pán Pavol.
Šťastní rodičia sa vzdali deväťmesačnej lehoty na prípadné vrátenie dieťaťa a po absolvovaní súdnej tortúry ho na matrike v Humennom zapísali pod novým priezviskom a novým rodným číslom.
Ako sestry
Teraz má Evička už štyri a pol roka. Pre rodinu je veľkým šťastím a požehnaním. Chodí do škôlky a aby jej bolo doma veselšie, pani Andrea si v lete pred dvoma rokmi vzala do pestúnskej starostlivosti dvaapolročnú Sašku.
„Má ešte šiestich súrodencov. Je najmladšia. Vzali sme ju z toho istého domova. S biologickou mamou je v kontakte,“ hovorí pán Pavol.
Obe dievčatká hovoria manželom Slaninkovcom mama a oco. Rodičia rozdiely medzi deťmi nerobia. Fotografie oboch malých slečien s rovnakou bábikou v náručí zdobia ich detskú izbu, o ktorú sa delia s papagájom Oliverom.
Chceli by ešte chlapčeka
„Netajíme sa tým, že naše dieťa je z detského domova. Evka o všetkom vie, hovorili sme s ňou o tom formou rozprávky. Vedia o tom naši kamaráti i susedia. Stretla som sa len s jedinou negatívnou reakciou zo strany rodiny. Keď sú páry bez detí a deti bez rodičov, zákonite by mali byť spolu. Mať deti je hlavná náplň života,“ hovorí pani Andrea.
„Pýtajú sa ma, či ju ľúbim tak, ako keby bola moja. Ale veď ja vlastné biologické dieťa nemám. Ľúbim ju tak, ako viem. Asi to je tá pravá materinská láska,“ dodáva.
Manželia Slaninkovci majú srdcia pre ďalšie dieťa otvorené. „Manžel by chcel chlapčeka, aby mal s kým hrať futbal,“ hovorí pani Andrea a so smiechom dodáva, že najlepšie by bolo, keby už ako bábätko mal aj zúbky. Prerezávanie zúbkov u Evičky vraj bolo ich najťažšou rodičovskou skúškou.
„Určite by sme do toho išli znova. Nič neľutujeme. Mnohí nás žiadajú o radu, čo robiť, keď už sú na čakacej listine a majú záujem o dieťatko,“ hovorí pani Andrea.
Jej manžel verí na riadenie osudu. „Možno Evičkina biologická matka raz bude mať chlapčeka a bude ho chcieť dať na adopciu. Poznám jeden manželský pár, ktorému sa stalo niečo podobné. V takom prípade nás oslovia prvých a my nezaváhame ani na chvíľu,“ uzatvára pán Pavol.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
