Slamienkami z Makova posypali papínske učiteľky slovenčiny najnovšiu knihu spisovateľa Milana Zelinku Frajlenka Holóška v humenskej Vihorlatskej knižnici. Príbeh o neobyčajnej žene z Cífera ožil na opačnom konci Slovenska, v kraji, ktorý sa spisovateľovi Zelinkovi stal pred päťdesiatimi rokmi novým domovom.
HUMENNÉ. Na stránkach nového románu Milana Zelinku ožila Mária Hollósyová, vo svete uznávaná, no doma takmer úplne zabudnutá umelecká výšivkárka, ktorá svojou tvorbou na prelome storočí ovplyvnila dobovú európsku módu.
Chýrna výšivkárka
O frajlenku Holóšku, mimoriadne talentovanú, pracovitú a skromnú ženu, sa spisovateľ Zelinka začal zaujímať už pred štvrťstoročím.
„Dostala sa mi do rúk spomienková kniha speváka a dramaturga Slovenského národného divadla Štefana Hozu o Márii Hollósyovej. Pôsobil tri roky (1926-1929) ako učiteľ v Cíferi, kde Mária žila, mala tam výšivkársku dielňu a zamestnávala v nej asi 40 žien. Poznal ju osobne. Často spolu debatovali o výšivkách. Mária vlastnila unikátnu a veľmi vzácnu zbierku krojov zo všetkých kútov Slovenska,“ spomína Milan Zelinka.
V rokoch 2000 – 2001 bola na Bratislavskom hrade výstava jej svetských, tzv. panských, i sakrálnych diel. „Vtedy vyšiel katalóg s jej dielami. Tie nádherné veci ma doslova fascinovali,“ hovorí.
Nikdy sa nevydala
Mária zaujala predstavivosť spisovateľa, rodáka z Igramu, aj svojím pohnutým životom. Pochádzala zo zámožnej zemianskej rodiny. V mladosti prežila nešťastnú lásku. Zaľúbila sa do chudobného chlapca. Rodičia ju vydedili.
Ako devätnásťročná v roku 1879 ostala odkázaná sama na seba a bez prostriedkov. Stala sa poštmajsterkou v Kerestúre a neskôr chýrnou výšivkárkou. So svojimi rodičmi sa nestrela 50 rokov.
„Zaujalo ma, ako sa dokázala emancipovať, vzoprieť sa osudu a napriek všetkému ostala optimistka. Nikdy sa nevydala. Aj som ju chcel v knihe vydať za jedného majordóma v cíferskom kaštieli, ale odmietala to,“ dodáva Zelinka.
Už vie, čo je stonkový steh
Autor sa v knihe ukázal ako znalec výšivkárskeho umenia.
„Nie som odborník a ja veru vyšívať nikdy nebudem. Všetko som sa musel naučiť z kníh historičky Magdalény Zubercovej a docentky Evy Cisárovej-Minárikovej, vedúcej Ateliéru voľnej textilnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Musel som zvládnuť všelijaké techniky. Nevedel som, čo je stonkový steh. Až potom som zistil, že spávam na poduške s kvietkom vyšitým práve týmto stehom,“ vyznal sa Zelinka.
Vľavo hory, vpravo hory ...
Hoci Milan Zelinka už, ako sám hovorí, splatil dlh svojim rodákom a napísal o nich nejednu knihu, v jeho srdci i tvorbe dominuje náš kraj a hlavne Papín, kam sa priženil.
„Pamätám si, ako som vystúpil na humenskej stanici z nočného rýchlika. Na mesto krásne mäkko padal sneh. Vľavo hory, vpravo hory, predo mnou otvorená dolina. Na pošte som stretol svoju budúcu manželku. V januári som prišiel, v auguste sme mali v Papíne svadbu. Ostal som tu,“ zaspomínal si autor na udalosti spred 50 rokov.
„Celý život som utekal zo Senca do Igramu, z Cífera do Senca. Odtiaľto som neutiekol. Veľmi sa mi tu zapáčilo. Príroda, spevy, rozprávanie, zaujímaví ľudia. Tu som začal neskôr písať,“ dodal.
Aj preto najnovšiu knihu uviedli do života autorove múzy, papínske učiteľky Miloslava Matláková a Martina Kasaničová, slamienkami z Makova – Papína, ktorý je ako zrnko maku vo svete, zaviate do jeho stredu.
Zaujímavosť
Výšivky zaujali na habsburskom dvore
Šťastná náhoda chcela, že výšivky Márie Hollósyovej raz upútali na kerestúrskej pošte cíferskú grófku Šarlotu Zichy, ktorá bola dvornou dámou u cisárovnej Alžbety (Sisi). Vtedy nabrali veci spád a osudovo zmenili život Márie Hollósyovej.
Jej výšivka sa dostala na habsburský dvor a odtiaľ na výstavu do Budapešti, kde si ju všimol minister obchodu gróf Baroš. Z jeho podnetu založila roku 1892 Šarlota Zichy prvú výšivkársku školu. Za vedúcu školy bola vymenovaná Mária Hollósyová.
Škola sa vzápätí presťahovala do Cífera, kde sa postupne vytvorilo prvotriedne školiace stredisko. Tu sa pre šľachtu zhotovovali sakrálne a profánne výšivky na ráme. Artefaktom, ktorý široko spopularizoval spolok medzi urodzenými dámami a slečnami, bola módna kreácia podľa návrhu Márie Hollósyovej, a to dvojdielne šaty, inšpirované ľudovým opleckom z roku 1894, neskôr známe pod pojmom Izabella, zviditeľnené prezentáciou na stránkach dobovej tlače (Modenwelt, 9. 6. 1895). Vyrábala sa v rôznych variantoch ako blúza alebo šaty.
Po vzniku spolku Izabella bola cíferská dielňa tou najprestížnejšou. Takto, sériou šťastných stretnutí, sa začala zlatá éra slovenskej výšivky. Prišli prvé úspechy na medzinárodných výstavách.
V roku 1896 získala Hollósyová striebornú medailu na Milenárnej výstave v Budapešti a v roku 1900 najvýznamnejšie ocenenie - Grand Prix na Svetovej výstave v Paríži za skvostne vyšitú zlatú kazulu. Okrem nej získal túto cenu len jeden slovenský umelec - Ľ. Fulla za svoj gobelín v roku 1937.
Mária Hollósyová zomrela opustená a bez prostriedkov v roku 1945 v Cíferi.
Ľubica Hustá
Autor a jeho múzy. Milana Zelinku inšpirovali papínske učiteľky k napísaniu tridsaťstranovej prózy.
Foto: jo
Prekvapenie. Boli ním dievčatá – speváčky z papínskej školy.
Foto: jo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
