V tomto roku uplynie sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny a sté výročie bojov o Humenné. Klub vojenskej histórie Beskydy si v tomto čase pripomenul desiate výročie vzniku. Fíčer humenského novinára Mariána Šimkuliča Viac ako pietne miesto nie je len o obnove vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny na severovýchode Slovenska. Je o ľuďoch, ktorí vojnu (ne)prežili, ale aj o tých, ktorí si splnili sen.
HUMENNÉ. Fíčer odvysiela RTVS premiérovo v sobotu 26. júla o 20.05 hodine na Rádiu Slovensko.
„Vždy je dôležité, aby vás v živote niekto posúval a korigoval vaše kroky. Potom sa vyberiete na správnu cestu a naplníte si svoj sen. To je aj prípad učiteľa histórie Radoslava Turika a jeho žiaka Martina Drobňáka,“ začína rozprávanie Marián Šimkulič.
Dobrá rada
Martin chcel počas štúdia na humenskom gymnáziu napísať do stredoškolskej odbornej činnosti prácu o druhej svetovej vojne.
Spolu so začínajúcim učiteľom histórie Radoslavom Turikom sa vybrali za riaditeľom Vihorlatského múzea Vasilom Fedičom.
„Povedal im, že to bude „prefláknutá“ téma, len akési kompiláty. Aby sa venovali inému. Martin sa – aj po stretnutí so svojím učiteľom zo základnej školy – obrátil k téme prvej svetovej vojny, k zabudnutým a zanedbaným vojnovým cintorínom na našom území,“ hovorí.
Drobňákova práca získala celoslovenské prvenstvo. „Mladí muži si mohli užiť svojich pätnásť minút slávy a všetko zabaliť. Povedali si však, že sa pustia do obnovy vojnových cintorínov. Tak vzniklo občianske združenie Klub vojenskej histórie Beskydy,“ dodáva Šimkulič, prečo ho príbeh nadšencov zaujal a spracoval ho literárne.
Na rad prišlo štúdium materiálov, spolupráca s Vojenským historickým ústavom, s humenským Klubom vojakov Armády Slovenskej republiky a ďalšími, najmä dobrovoľníkmi.
Aktivita oslovila aj miestne samosprávy. Uvedomili si, že takýmto spôsobom prispejú k rozvoju cestovného ruchu a pridali sa.
Unikátny princíp pochovávania
Vojna bola veľmi krutá. Na našom území padlo približne 50 000 vojakov. Málokto vie, že na cintoríne vo Veľkrope v Stropkovskom okrese je pochovaných 8 662 vojakov, čo je viac ako na bratislavskom Slavíne.
„Objavil sa v nej však jeden atribút, ktorý nezaznamenali v žiadnej vojne predtým a ani potom. Na cintorínoch sú spoločne pochovaní vojaci rakúsko – uhorskej, nemeckej i ruskej armády. Ani jeden vojak nebol vo vojne z vlastnej vôle. Jeden bol za cára, druhý za cisára,“ hovorí Šimkulič.
V prvej svetovej vojne sa stávalo, že po krvavých bojoch dôstojníci z oboch znepriatelených táborov načas uzavreli prímerie, aby mohli pochovať mŕtvych. Prímerie vyhlásili bojujúce strany aj počas Vianoc.
„U nás to však neplatilo. Vďaka rozdielnosti gregoriánskeho a juliánskeho kalendára boli pre Rusov naše Vianoce obyčajnými dňami,“ dodáva.
V prvom rade o ľuďoch
Literárne spracovaný fíčer o pietnych miestach ponúka príbehy tragické i tragikomické.
„Sú o obyčajných ľuďoch. O pani Zimovčákovej z Novej Sedlice, ktorá roky chodila na Zimovčákovu lúku modliť sa k hrobu ruského vojaka. O Jurajovi Kucerovi zo Stariny, ktorý si v čase vojny vyklčoval kúsok územia na sadenie zemiakov; keď ho na jar zapálil, aby ho vyčistil, rakúsko – uhorskí vojaci ho obvinili, že takto chcel dať moskaľom vedieť, kde majú strieľať a obesili ho na vŕbe,“ hovorí autor.
Téma i spracovanie málo známej kapitoly našich dejín bratislavskú redakciu rozhlasu zaujali. „Už mi odobrili ďalší diel,“ uzatvára Šimkulič.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
