Docent na Katolíckej univerzite v Ružomberku a Katolíckej fakulte v Košiciach, riaditeľ Inštitútu cirkevných dejín, autor publikácie Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného, ale aj výpomocný duchovný, humenský rodák Štefan Lenčiš tvrdí, že rodisko má preňho osobité a jedinečné čaro. „Do budúcna sa pozerám s nádejou, lebo aj v súčasnosti žije v Humennom mnoho vzácnych ľudí,“ hovorí. V zásuvke jeho pracovného stola ležia spracované cirkevné dejiny mesta a čakajú na vydanie. Za historickými udalosťami vždy stoja ľudia, hovorí autor.
Pri uvádzaní do života spomienok profesora latinčiny a zanieteného skauta Pavla Bileca ste povedali, že v rodisku boli viacerí ľudia, ktorí vás nasmerovali na súčasnú cestu. Čo rozhodlo, že ste sa stali kňazom?
Na to, aby sa niekto stal kňazom, nestačí len samotné rozhodnutie človeka. K tomu je potrebné aj povolanie od Boha. Kňazstvo je nezaslúženým darom a pozvaním do služby pre iných. Pri mojom povolaní stáli mnohí ľudia, pričom hlavnú úlohu zohrali saleziáni. Nakoniec zvíťazilo odporúčanie: „Môžeš urobiť veľa dobra.“ Tak som vykročil na cestu, aby som mohol byť užitočný prostredníctvom kňazstva a Boh to ešte navyše rozšíril o pedagogickú a vedeckú prácu.
Ako historik cirkevných dejín po celý čas pracujete s archívnymi materiálmi, dlhý čas trávite v archívoch. Cítite spojitosť minulosti so súčasnosťou?
Cieľom poznávania minulosti nie je to, aby sme žili v nejakej nostalgii za minulosťou, ale preto, aby nám pomohla lepšie pochopiť prítomnosť a následne sa zodpovednejšie pripraviť do budúcna. Minulosť nám môže pomôcť lepšie pochopiť človeka, jeho myslenie a správanie, ale aj samých seba. Rokmi sa mnohé veci okolo nás menia, ale podstata človeka zostáva tá istá. Aj ľudia pred nami chceli žiť zmysluplne a radostne. Poznali a skúsili radosť, lásku, ale aj neúspechy a bolesť. Žili v iných podmienkach, veľakrát ťažších ako máme my, ale vo svojich srdciach nosili túžby a plány podobné ako my.
Napísali ste, že odhaľovanie historických faktov má človeka predovšetkým učiť, lebo mnohé dejinné udalosti sa v rôznych obmenách opakujú. Že ich pochopenie pomôže lepšie porozumieť nám samým. Myslíte si, že sa to deje? Chcú sa ľudia „poučiť“a „porozumieť“?
Všetko závisí od toho, ako sa človek postaví k životu. Vzdelávanie nemá spočívať v tom, že máme v hlave veľké množstvo informácií, ale v tom, ako ich vieme spracovať a následne použiť pre praktický život. Pri štúdiu dejín nejde predovšetkým o to, aby sme si pamätali množstvo údajov, ale aby sme chápali širšie súvislosti, ktoré sa dotýkajú človeka. Takéto štúdium je náročné, pretože vyžaduje premýšľať a zo skúseností vieme, že myslenie si vyžaduje námahu. No nie každému sa chce. V súčasnosti sa presadzujú hlavne dva trendy prístupu: prijímať a kopírovať názory, myslenie a správanie iných bez toho, aby sme ich aj kriticky hodnotili; a druhý – vystačiť si len s vlastným rozumom, kedy ja sám rozhodnem, čo je správne a dobré, nepotrebujem použiť žiadne iné kritériá pre objektívne poznanie. Myslím si, že pre túto dobu nastáva veľké nebezpečenstvo práve v tom, že v zrýchlenom tempe života nemáme čas kriticky premýšľať, alebo vôbec premýšľať. Ak sa človek úprimne vzdeláva, vedie ho to k veľkej pokore. Pokora potom sprevádza človeka po celej životnej ceste, na ktorej si uvedomuje, že nevie všetko.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
