Ani takmer osem krížikov na chrbte neprekáža Pavlíne Krivjančínovej z Dlhého nad Cirochou, aby si nesadala za krosná a tkala. Spolu so 74-ročnou Annou Hančarikovou odovzdáva svoje majstrovstvo mladej generácii.
DLHÉ NAD CIROCHOU. S Detskou organizáciou Fénix zo Sniny sa zúčastňujú na rôznych podujatiach.
Na prvom mieste sú podľa skúsených tkáčok nite.
„Tie sa nasnovajú na snovalnicu a navijú sa na krosná. Každú niť treba dať do bránky, prikrútiť 'plácenko' a naviazať nite. Niť sa naberie do niteľnice, niekde po jednej, inde po dve. Krosná sa uvádzajú do pohybu pedálmi, my im hovoríme podnožky,“ zjednodušene vysvetľujú, ako krosná fungujú.
So smiechom hovoria, že tkajú „od narodezňa“.
„Od decka. Tkať sme sa naučili od mamky, babky. Odmalička sme chodili na priadky. Nite sme si napriadli samy, neboli kupované ako dnes. Stále máme kolovrátok aj kúdeľ, pamätáme si, ako sme močili nite do zvárky. Tkali sme nielen pokrovce, ale aj plátno na košele, nohavice a sukne. Plátno na sukňu som si zafarbila na modro i 'fartuch' a pásla som v tom kravy. Volali ma 'dvonku', lebo som bola modrá,“ hovorí so smiechom pani Pavlína.
Plátno poslúžilo všade
Utkané plátno bolo trvácne a „mocné“.
„Voľakedy sa do postele dával 'strožliak'. Bol to matrac vypchaný slamou. Utkané plátno poslúžilo aj ako plachta aj obliečka. Na vankúše sa robievali aj rôzne vzory. Boli veľmi pekné. Ich tkanie bolo náročnejšie, ovládala ho moja mama, ja už nie,“ dodáva.
Voľakedy boli krosná takmer v každom dome a každá gazdiná si s nimi vedela poradiť.
„Dnes sa už mladí nechcú učiť tkať. Mám doma krosná a stále na nich pracujem. Tkám hlavne pokrovce. Mám doma päť vnúčat, ale nepúšťajú sa do tkania,“ dopĺňa pani Anna.
Obidve ženy o sebe so smiechom hovoria, že sú „železné baby“ a pri dobrom zdraví a veselej mysli ich drží práca na poli, v záhradke, v kuchyni i okolo domu.
Obidve sú aktívne členky dedinského folklórneho súboru Kudzeľ.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
