„Nebol som sám. Pozval som si priateľov, prišli všetci. Na maminu radu som ich uhostil a rozdal darčeky. Dnes ráno som išiel na návštevu, to viete, dal som slovo a sľuby sa musia plniť. Váš Leo.“
Rodičom Truhlicovcom sa až teraz začalo rozjasnievať. Ich jediný syn neurobil nič svojvoľne, iba kopíroval ich postupy a plnil, síce svojsky, odporúčania, aké mu navrhli, aby netrpel samotou.
Ešte viac sa im rozjasnilo, keď uvideli prázdne miesto na stene pri kozube, kde visela stará, nefunkčná, starožitná brokovnica, otcova pýcha.
Po darčekoch pod stromčekom našli iba hŕbu pokrčených obalov. Chladničky boli kompletne vytunelované, ako bývalý štátny podnik v meste, v komore zostala iba vôňa po údeninách, koláče a medovníky tiež boli fuč. No zdesenie prišlo, keď Truhlicovci si urobili rýchlu inventúru v cennostiach.
„Volám na políciu,“ rázne prehlásil otec Truhlica a chvatne lovil v saku mobil.
„No, nie, nie. Nie tak zhurta, mužíček môj,“ zastavila ho uplakaná pani Truhlicová.
„My sme nášmu synáčikovi vlastne dovolili, aby si priateľov pozval, aby ich pohostil a tiež, aby ich obdaroval. Vina je na našej strane, my sme tí sebci, na ktorých treba volať zákonnosť. To my zanedbávame svoje povinnosti voči potomkovi. Nám sú prednejšie kariéra, zhŕňanie peňazí, falošné, zištné priateľstvá. Leo, miláčik, nám iba dáva niečo na vedomie, ale my sme slepí a hluchí. Bože, bože, čo sme to za ľudia...“
Ešte hodinu úprimne horekovali rodičia Truhlicovci nad vlastným životom, čo je však lepšie, upratovali si v svedomí.
Potom telefonicky zrušili plánované večierky.
Potom telefonicky obvolali všetkých spolužiakov Leonarda. Našli ho až tam, kde to najmenej očakávali.
U chudobných dôchodcov na sídlisku, ktorí sa starali o tri nezaopatrené vnúčatá. Leonardovi bolo u nich dobre...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
