Má rád svoju slobodu, ostatných viac než desať rokov je takmer neustále na cestách. Precestoval vyše stovku krajín, najradšej sa presúva po vlastných a stopom. Tajomstvá svojej cestovateľskej duše i batoha odkrýva ochotne a rád.
Pamätáte si ešte na svoju prvú cestu?
Moji rodičia si to možno tiež ešte pamätajú, išiel som na Šíravu a trochu sme to s kamarátmi museli „zamaskovať“. Povedal som, že s nami ide kamarátov otec a každý z nás urobil doma to isté. Ale v podstate žiadny dospelý nešiel. Už mi to rodičia odpustili, hádam. A odvtedy už tých ciest bolo neúrekom. Nech robíte čokoľvek, vyplatí sa začať postupne, pozvoľna, určite sa netreba rútiť strmhlav do nebezpečenstva. Možno aj preto som ešte nažive, s narastajúcimi skúsenosťami som si trúfol aj na náročnejšie cesty.
Ako si vyberáte ich cieľ, destináciu? Len tak, prstom na mape?
Na to je ľahká odpoveď. Sny. Je veľmi dôležité, aby mal človek sny. Celý život neprestať snívať a sny sa snažiť plniť. Takmer každý z nás túži niekam ísť, niečo vidieť. Môj úplne prvý cestovateľský sen mi splnil otec, keď som bol ešte dieťa. Bolo to more. Normálne som sa zaľúbil, už som vedel, že chcem mora viac a že chcem more teplé, čiže trópy. S jedlom rastie chuť. Čím viac vidíte, tým viac vás to ťahá vidieť viac. No, a niektoré nápady prichádzajú aj náhodne. Napríklad o jazere Issykkul v Kirgizstane som počul v rádiu a už som vedel, že existuje a že sa tam chcem pozrieť.
Ako sa pripravujete na cesty?
Dnes je to už tak, že keby ste mi povedali: zajtra Maroko, tak to zvládnem, do rána času dosť. Je to naozaj o skúsenosti. Ideš na prvú cestu, naberieš si kopec vecí, potom zistíš, že si polovicu z nich nepoužil. Niektoré veci sú nevyhnutnosťou. Základ je pre mňa stan. Najprv som ho nenosil, ale párkrát som zmokol ako kura, párkrát po mne liezli chrobáky všetkého druhu, tak som pochopil, že stan je dobrá vec. Som vášnivý rybár, nehovorím, že dobrý, ale vášnivý, takže so sebou nosím rybárske náčinie. A nôž, zdravotné pomôcky, fotoaparát, dobré topánky, aby ma ďaleko odniesli, jedlo, varič a pár suvenírov. Pohľadnice Humenného, tie nosím so sebou stále.
Koľko párov topánok ste už zodrali?
Nenosím tenisky. Mám vždy len jedny kvalitné trekingové topánky a šľapky. Trekingové topánky sú základ, potom naozaj neexistuje žiadny limit. Topánky pre mňa, to je ako auto pre normálneho človeka. Ľudia si kupujú obrovské množstvo vecí, ktoré mne prídu dosť zbytočné. Ale každý sme iný. Ja investujem do topánok. Keď si ich vyberám, ľudia si myslia, že som „divný“. Normálne si predstavujem, kde by ma vedeli zobrať. Jedným topánkam som sľúbil Južnú Ameriku, druhým crossing z Ázie. Zatiaľ to takto funguje.
Aký ťažký je váš batoh? Vážili ste ho?
Ja by som ho ani nevážil, ale letecké spoločnosti ho vážia, hlavne nízkonákladové. Sem-tam totiž treba aj letieť. Na cesty, ktoré sú komplexné, teda zahŕňajú rôzne prírodné prostredia, treba nabaliť vecí viac: flís, dlhé nohavice, bundu, dokopy okolo 23 kilogramov. Inak sa ale zbalím do juhovýchodnej Ázie, tam mi stačí 13 kíl. Vždy mám ale so sebou vodu a jedlo, ak ma niekto vyloží uprostred ničoho, nemám problém postarať sa o seba.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
