Nebola to síce žiadna veselá udalosť, ale vedela som, že sa tam stretnem s ľuďmi, ktorých už roky poznám a každé ďalšie stretnutie je pre nás dobrým znamením.
Spoločnosť klinickej onkológie oslavovala výročie založenia svojich dvoch klubov Prameň a Nádej.
Krásny názov, krásna myšlienka, krásny príbeh, lebo verte či nie, aj príbehy o rakovine môžu byť krásne, môžu byť plné energie, chuti žiť, optimizmu, viery.
Alebo žeby boli také práve preto, že sú o chorobe, s ktorou sa nám akosi automaticky spája to najhoršie?
Na stretnutí v jednej z humenských reštaurácií sa zišla viac ako desiatka ľudí, zakladajúci členovia, ktorí kedysi kluby rozbiehali.
Spomínalo sa na všeličo, niektorí neobišli ani momenty, keď sa o svojej diagnóze dozvedeli. Klasika i šoková terapia.
Veď v živote to už tak býva. Keď tam tak stojíte a dívate sa na týchto ľudí, ktorí už síce majú nálepku onkologický pacient navždy, ale tešia sa z toho, že ostatná kontrola dopadla uspokojivo, že nie je potrebná ďalšia agresívna liečba, že sa momentálne cítia dobre a bolesť ich nenúti myslieť na chorobu neustále...
Keď vidíte, že sa usmievajú, že plánujú, že chcú, nedá vám nemyslieť na to, ako by ste sa vy zachovali na ich mieste.
Každý z nás si asi povie, ja by som to nezvládol, ale... Spomenula som si na vlastnú skúsenosť.
Mala som tesne pred tridsiatkou a lekárka na SONO mi vložila do rúk výsledok vyšetrenia s tým, aby som okamžite išla za doktorkou Timuľákovou.
Vedela som, koľká bije. Búchala som na dvere ordinácie, akoby išlo o život, ale mne v tej chvíli išlo, aspoň som o tom bola presvedčená.
Netuším, o čom sme sa zhovárali, ale veľmi dobre sa pamätám, ako som sa o dva dni zobudila z narkózy a myslela len na jedno. Aký bude výsledok cytológie. Nekonečných desať dní čakania...
Lekári hovorili o šťastí, ja som žila v nádeji, že to bude dobré a neskôr, že sa to už nikdy nezopakuje. O pár rokov neskôr podobný scenár.
V mojej hlave je niečo „naviac“. Lekárovo konštatovanie, že máte šťastie, lebo je to na dobrom mieste, bude sa to dobre vyberať.
A moja nádej, že to nakoniec nebude ani treba. Nekonečné dni a bezsenné noci čakania na ďalšie vyšetrenia...
Keď sa dnes stretávam s onkopacientmi, vždy ma to dostane, dotkne sa ma to tak, ako sa ma už dvakrát len tak, akoby s ľahkosťou jarného vánku, dotkla táto diagnóza.
Dnes však už viem, že šťastie je vrtkavé a nabudúce ho už mať nemusím, no vždy mi zostane nádej, lebo tá predsa zomiera posledná.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
