Humenská rodáčka Adriana Totiková, divadelná a televízna režisérka, autorka a herecká koučka, vytvára nové svety, a pokladá to za úžasné. Všetko, čo ju fascinuje, prenáša na javisko alebo cez kameru do príbehov, kde sa diváci môžu nájsť. Rada divákov baví. Má povesť večne nespokojnej režisérky a jej ambiciózne tituly sa držia dlho v repertoári. Oddychuje málo a občas potrebuje uniknúť do samoty. So svojím životom je spokojná a čo jej chýba, určite raz príde.
Už od detstva ste mali vzťah k divadlu. Mame ste vďačná za gény, za čo učiteľkám zo ZUŠ? Myslíte si, že vaša geografická príslušnosť predurčila vašu životnú cestu?
Po mamke som určite zdedila energiu, po otcovi zase vytrvalosť a brat Juraj je mojím radcom a „spovedníkom“, takže svoju rodinu považujem za základ formovania nielen osobnostného, ale aj profesijného. V Humennom som mala šťastie na pedagógov v školách, ale aj v zuške, ktorí ma mnohí podporovali a povzbudzovali v mojom úsilí. Hoci sa, žiaľ, našlo aj pár takých, ktorí sa nechali počuť, že „zo mňa nikdy nič nebude“ napríklad pre farbu môjho hlasu. Ako dieťa ma to dosť trápilo. Väčšina pedagógov však boli výnimoční ľudia a ja som dostávala priestor skúšať rôzne aktivity, či už to bol prednes, moderovanie podujatí alebo hranie divadla. Skúseností som počas základnej školy a gymnázia nazbierala také množstvo, že som bola pripravená začať hneď profesionálne pracovať, ale prednosť malo samozrejme vysokoškolské štúdium. No a čo sa týka geografického pôvodu ... Humenné, Zemplín a celý východ milujem a aj keď už žijem v Bratislave, hrdo náš región reprezentujem a je to čitateľné aj z môjho temperamentu.
Odmalička ste túžili stať sa herečkou, prečo ste si netrúfli na štúdium herectva?
Súvisí to trochu s predchádzajúcou otázkou. Kedysi koloval mýtus, že na Vysokú školu múzických umení sa nedá dostať a keďže mi ho nikto nevyvrátil, po strednej škole som si ani nepodala prihlášku na herectvo. Ale najmä myslela som si, že ma záujem o divadlo prejde a budem hľadať „seriózne“ uplatnenie. Divadlo a film je však taká vášeň, že je ťažké sa toho vzdať. Dnes učím hereckú tvorbu na VŠMU, hráme pred mojimi hercami a rodinou a občas si zahrám vo filmoch mojich kolegov alebo v seriáloch, na ktorých pracujem.
K réžii ste sa dostali „okľukou“, už popri štúdiu slovakistiky a estetiky. Neľutujete?
Vlastne ani nie okľukou. Skôr prirodzene. Vždy som mala tendenciu viesť a motivovať tím, robiť aj v ochotníckom súbore dvesto vecí naraz, všetko vybaviť, skontrolovať a najmä neustále vymýšľať a prinášať nápady. To všetko sa v réžii spája, len ma na to bolo treba naviesť. Samej by mi asi nenapadlo, že sa môžem stať režisérkou. Skrátka sa to tak udialo, študovala som potom paralelne dve vysoké školy, ale všetko išlo ako po masle a práca v divadle ma nikdy neotravovala, hoci si občas posťažujem, keď idem na službu v nedeľu podvečer a najradšej by som sedela doma. Náročné je to tiež vtedy, keď sa inscenácia alebo televízny projekt nevyvíja podľa predstáv, nastanú technické či personálne problémy, všetko si „zlízne“ režisér. Vtedy si hovorím, že sa na to vykašlem, ale moji priatelia a rodina vedia, že len „blafujem“ a je to stresom, zodpovednosťou, ktorá leží na mojich pleciach, alebo obyčajným prepracovaním.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
