Poznám ľudí, ktorých z vlastných zón pohodlia nič nevytiahne.
S obľubou o nich zvyknem hovorievať, že aj keby k Fontáne lásky na námestí zostúpila Panna Mária, len by neveriacky pokrútili hlavou – žeby naozaj?!, pokrčili plecami – no a čo má byť?! a neunúvali by sa prísť.
Veď o nič nejde. Však si to pozrú v telke, alebo prečítajú niekde na webe. Ak vôbec...
Klobúk dole pred všetkými, ktorí čosi robia, organizujú, niečomu sa venujú nad rámec svojich bežných povinností a snažia sa do regiónu pritiahnuť niečo, pre čo sa oplatí vstať z pohovky.
A pritom vôbec nemusí ísť o zázrak na počkanie. Ani do troch dní. Ide o to, urobiť život zaujímavejším, pestrejším, hodnotnejším, bohatším na spomienky a zážitky.
A neodradí ich ani to, že niekedy je to ako hádzať perly sviniam.
Ešte hlbší úklon patrí tým, ktorí sa venujú občianskym aktivitám. Neboja sa aktívne, verejne a nahlas vyjadriť svoj názor a postoj, aj keď s ním nemusíme súhlasiť a stotožniť sa s ním.
Pre čo by sme boli ochotní vyjsť ešte do ulíc? Pri hľadaní odpovede mi pomohol bieloruský spisovateľ Ihar Babkov vo svojej knihe Minútka.
„Hlavným mottom európskych dejín dnes nie je sebazaprenie ducha, ako si myslel Hegel, a nie je to ani triedny boj, ako si myslel Marx. Je ním hystéria masového spotrebiteľa, ktorý má podozrenie, že v hypermarkete jeho sveta chýba čosi, na čo má on právo.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
