Humenčan Igor Kozák už dvanásť rokov žije a pracuje v San Diegu, o ktorom tvrdí, že je to najkrajšie mesto v USA. Aj napriek úspešnej kariére očného lekára mu k spokojnosti niečo chýba. Naši ľudia. „Domov mám stále len jeden, na Slovensku, a často tam bývam iba v mysli,“ hovorí. Na druhej strane si reálne uvedomuje, že nateraz je jeho miesto ďaleko od domova. „I keď k Humennému mám stále veľmi silný vzťah, priznávam sa, že v Amerike sa cítim dobre, lebo Amerika vám dá krídla. Veľakrát spadnete, ale možnosť lietať tam je,“ vyznáva sa.
Prečo ste odišli do Spojených štátov?
Hlavným motívom bola práca. Myslím si, že som našiel to, za čím som tam išiel, ale tiež som sa naučil, že vždy existuje cesta späť a nikdy netreba za sebou páliť mosty. Najprv som odišiel na dva roky, aby som získal nadstavbovú špecializáciu. Potom prišla ponuka zostať v očnom centre ako lekár. Potešilo ma to. Nebolo nad čím váhať. Mal som pocit, že ešte sa dá rásť, naučiť sa niečo nové. Ten pocit sa časom stráca, ale vtedy bol veľmi intenzívny. Stále to však bolo len také dočasné. Ubehlo ďalších päť rokov, kým som si uvedomil, že to už bude natrvalo. Postupne sa oslabovali väzby na Slovensko a naopak, začal som rozumieť tomu, že San Diego je pre mňa. Zatiaľ je z toho 12 rokov .
Je to predsa len „trochu“ ďaleko. Bližšie sa kariéra robiť nedala?
Dnes je už taký svet, že vzdialenosti sa zmenšujú vďaka technológiám. Čo sa kedysi zdalo ako neprekonateľná vzdialenosť, dnes nie je problém, preto to ani tak tragicky necítim, že som ďaleko. I keď musím priznať, že San Diego je iné v mnohých aspektoch. Ako tam ľudia žijú, ako sa obliekajú, ako šoférujú, aké majú priority, ako sa pozerajú na svet. Ale, keď sa naučíte rozumieť tomu, to „iné“ sa mení na prirodzené. Ďalšou výhodou, keď človek žije inde, je to, že sa stáva flexibilnejší voči okolitému svetu, tolerantnejší, otvorenejší. Človek sa musí vžiť do spoločnosti, ale so zachovaním si kúska vlastnej integrity. Amerika je veľmi otvorená, rada prijíma ľudí odinakiaľ, pretože ľudia tam chápu, že od každého jednotlivca sa môžu niečo nové naučiť. Vidím ten rozdiel medzi USA a EÚ. EÚ je dobrý projekt, Európa sa potrebovala jednotiť aj preto, aby mohla ekonomicky konkurovať USA, ale stále sa borí s viacerými problémami. Jedným z nich je aj to, že každá krajina má vlastnú integritu a kultúru. Vidím problém v tom, že sa tu za tie roky veľa európskeho neudialo. Potrvá ešte možno dve generácie, kým slovenské deti povedia, ja som Európan, zatiaľ čo v Amerike, nech je človek z ktoréhokoľvek amerického štátu, cíti sa ako Američan.
V práci sa vám mimoriadne darí, na krajinu ste si zvykli, pochopili ste svet okolo seba. Žijete teda svoj americký sen?
Americký sen? To, čo robím, má k tomu naozaj veľmi blízko. Predovšetkým v oblasti výskumu. Naozaj, keď sa nad tým zamyslím, tak v profesijnom živote prežívam „veľký“ americký sen, v súkromnom „malú“ americkú realitu.
Čo znamená „malá“ americká realita v praxi?
Vyrovnávať sa s vecami, na ktoré som nebol zvyknutý u nás. Sú tam iné rodinné vzťahy. Tie nie sú také pevné, i keď sa to nedá generalizovať. Mení sa to však z generácie na generáciu. Priateľstvá sú tiež trochu iné. V práci sú vzťahy veľmi kolegiálne, ale naozajstné priateľstvá sa hľadajú ťažšie. Všetko to však pramení z toho, že zmysel vlastnej individuality je v americkej spoločnosti veľmi silný.
Takže nikto sa o nikoho nestará. Každý pozerá len do vlastného taniera?
V podstate áno. V istých veciach to má aj výhody. V práci sa napríklad nikto nestará o plat toho druhého. Mňa však Amerika naučila aj to, že veci nie sú len čierne, alebo biele. Pocity, rozhodnutia nie sú len dobré alebo zlé. Pojem správnosti je totiž veľmi relatívny a až čas ukáže, či boli naše rozhodnutia správne. V podstate tým chcem povedať, že aj každý prvotný neúspech je možné vnímať ako impulz k niečomu, čo nás napokon k úspechu privedie. Amerika vždy viac vezme ako dá, a to čo dá, si uvedomíme oveľa neskôr.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
