Obidva týždenníky Humenné a vidiek i Hornozemské zvesti, ktoré vychádzali každú nedeľu, sa venujú udalostiam, ktoré predchádzali vypuknutiu Veľkej vojny, neskôr nazvanej ako l. svetová vojna. Práve v deň atentátu na následníka trónu Rakúsko - Uhorska obidva týždenníky uverejnili správu o prítomnosti jeho mladšieho brata Karola Alberta v Humennom.
V novinách Humenné a vidiek z 28. júna 1914 čítame: „Arciknieža v Humennom. Mladší brat následníka trónu, 24-ročné arciknieža Karol Albert, ktorý je ešte len vo vojenskej hodnosti nadporučíka, spolu s dôstojníkmi z Kriegschule 25. júna prišiel do Humenného a ubytoval sa v hoteli Štefánia. Knieža, ktorý prišiel do mesta inkogito, prezradil jeden klebetný ordonanc (dôstojnícky sluha), čo vyvolalo skutočnosť, že každý obyvateľ videl v dôstojníkovi na prechádzke mestom osobu kniežaťa. Arciknieža sa však v meste neukázal, pretože krátko po príchode sa navečeral a odobral sa na lôžko. Údajne ho dlhý pochod veľmi vyčerpal a čo viac, ťažká cesta mu spôsobila otlaky na nohách. So svojím užším sprievodom na druhý deň 26. júna odcestoval do Haliče. Veľkomožný pán gróf Alexander Andrássy sa o pobyte arcikniežaťa dozvedel len dodatočne a vyjadril svoju nesmiernu ľútosť, že o tom nevedel a nemohol ho pozvať do kaštieľa, kde by si bol určite lepšie oddýchol ako v hoteli.“
Arciknieža bol veľký štramák
Tak isto Hornozemské zvesti uverejnili článok: „Arciknieža hosťom v našom meste. Bez akéhokoľvek predbežného ohlásenia, bez akýchkoľvek uvítacích ceremónií navštívil naše mesto 25. júna arciknieža Karol Albert, mladší brat predurčeného následníka trónu. Ubytoval sa v hoteli Štefánia, nenápadne obsadil jednoduchú izbu a stravoval sa tak ako ostatní hostia. Žije podľa prísnej vojenskej disciplíny a stýka sa prirodzeným spôsobom so svojimi spolubojovníkmi. Náš redaktor vyhľadal veliteľa útvaru majora Wächtela, u ktorého sa informoval o Jeho Veličenstve. Major Wächtel je učiteľom vo Viedni na Vojenskej škole, ktorý dvanástim dôstojníkom v praxi predviedol cvičenia v teréne, a to od Sanoku až po Humenné. Medzi týmito dôstojníkmi je aj jeho Veličenstvo Karol Albert, ktorý má armádnu hodnosť nadporučíka. Má 24 rokov, je veľký štramák, ktorý si zastáva svoju rolu dodržiavaním najprísnejšej disciplíny. Je najtalentovanejším študentom Kriegschule, rodený vojak. So svojimi spoluslúžiacimi dôstojníkmi je v neustálom styku a počas cvičení má absolútne skromné nároky. V poslednej dobe cestuje najradšej inkognito a na audiencii neprijíma ani súkromné ani úradné osoby. Tunajšiemu majiteľovi hotela pred odcestovaním osobne poďakoval za ubytovanie a pozornú starostlivosť. Pri odchode vlaku smerom na Medzilaborce ho náš redaktor pozoroval z bezprostrednej blízkosti. Je vysoký, štíhlej postavy, má podlhovastú tvár, blond vlasy a len jeho modré oči charakterizujú jeho habsburský pôvod. Na uniforme nemá pripnutý Rád zlatého rúna, ktorý mu patrí, a ani jeho batožina sa nepýši arcikniežacou korunou. Pri pokladni sa nenútene postavil medzi slovenský a rusínsky ľud, v ruke neustále držal mapu a spolu so svojím dôstojníckym sprievodcom študovali zakreslené cesty vedúce popri železnici. Vlak prišiel do stanice a arciknieža po jednom dni pobytu v našom meste odcestoval späť do Sanoku.”
V Hornozemských zvestiach smútili
Z historickej literatúry je dostatočne známe, ako bol uskutočnený atentát na následníka trónu. Spáchal ho srbský študent Gavrilo Princip, člen teroristickej organizácie Čierna ruka, ktorý počas návštevy následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este a jeho manželky Žofie v Sarajeve oboch zabil výstrelmi z pištole.
Už v nasledujúcom čísle novín Hornozemské zvesti je uverejnený úvodník s titulkom Maďarsko smúti.
„V jednej prastarej nábožnej piesni sa spieva: Pánboh nech ochraňuje našu maďarskú vlasť od veľkej pohromy! Autor piesne zrejme myslel na údery, ktoré už zasiahli náš národ, možno si myslel, že ešte niekoľko úderov na našu krajinu a maďarský národ zahynie. A veru, prichádzal úder za úderom, ale náš ľud prežil, milosť Božia voči nemu bola veľká a náš národ je tu, pretrval. Aj teraz nás zasiahla veľká rana. Božie oko nad nami tróni v širokom vesmíre na vysokom nebi, my sa s nádejou dívame vždy hore, kedy bude z trestajúceho Pána ten Pán, ktorý bude k nám milostivý. Zlomyseľný atentát, ktorého obeťou sa stal následník trónu František Ferdinand a jeho veľkodušná manželka, sa nás nielen hlboko dotkol, ale prekvapil nás aj spôsob, akým bol vykonaný. Tam sa postavilo na ulicu jedno nezrelé mláďa, študent, ktorý sa ešte možno včera hral s loptou. A hľa, spôsobí vo svetových dejinách zničujúcejší čin ako celá ozbrojená armáda. Plačeme za následníkom trónu a jeho výnimočnou manželkou a preklíname tú šialenú agitáciu, ktorú uskutočňujú Juhoslovania, ktorí zasievajú nenávisť do mladých zraniteľných sŕdc. Títo chcú svetovú nadvládu, chcú vytvoriť veľkú, juhoslovanskú ríšu... Ak nás ovládne pocit pomsty, túžba opätovať, je možné, že krv vyliata z tiel manželského páru je len začiatkom toho mora, ktoré bude plné krvi. Teraz však skloňme hlavy v hlbokom smútku, dajme priechod svojim ozajstným citom, ktoré sú v duši každého Maďara. Tak ako sme vyprevadili blahej pamäti následníka trónu Rudolfa a kráľovnú Alžbetu (Sisi), v takom hlbokom smútku a srdcervúcom plači vyprevaďme na poslednú cestu aj Františka Ferdinanda a Žofiu. Plačme nad týmto krásnym párom a plačme aj nad tými nádejami, ktoré sme vkladali do nášho budúceho kráľa. Naša hlboká sústrasť, ktorá prýšti z každého maďarského srdca, sa obracia k nášmu staručkému kráľovi, ktorý bol vydaný toľkým rodinným tragédiám. Je to on, František Jozef, ktorý dôstojne a pevne stojí ako stĺp vo svojej dobrote a čestnosti, od ktorého sa môžu učiť všetci králi sveta ako treba vládnuť a ktorý učí milióny ľudí, aj posledného proletára, ako má pokorne trpieť. Kiežby nebesá dali, aby ho v živote ešte postretlo šťastie, aby na jeho tvári zaliatej slzami, na tejto peknej stareckej tvári, ktorá je vrytá do srdca každého vlastenca, sa ešte objavil jas. Aby to s ním bolo tak, ako sa zapadajúcim slnkom, ktoré skôr ako zmizne za obzorom, ešte raz nádherne zažiari. Dosť, dosť bolo smútku. Nech príde čas, keď sa Maďari so svojím kráľom budú môcť spolu radovať a naša vlasť bude prospievať. Nech Boh ochraňuje našu maďarskú vlasť od novej veľkej pohromy!”
Židovská náboženská obec kondolovala
Noviny Hornozemské zvesti z 5. júla 1914 píšu: „Prvé správy o smrti následníka trónu a jeho manželky Žofie, kňažnej z Hohenbergu, dorazili k nám v nedeľu popoludní o 14. hodine. Prekvapujúca správa - hoci zo začiatku jej nikto neveril - sa šírila po meste ako neuhasiteľný požiar. Ľudia stáli na ulici v skupinkách a hovorili len o tejto tragickej správe a všetky vrstvy našich občanov boli pod jej vplyvom. V pondelok na každom dome bez výnimky viali smútočné zástavy, aby aj takto občania vyjadrili svoju hlbokú bolesť. V utorok 30. júna predpoludním sa zišiel výbor židovskej náboženskej obce a na adresu cisárskeho kabinetu poslal sústrastný telegram a popoludní bola už doručená odpoveď z dvora v nasledovnom znení: „Jeho cisárska a kráľovská Výsosť Vám ráči vysloviť za zaslaný sústrastný telegram najmilostivejšie poďakovanie. Kancelária kabinetu“.”
Autor: Spracovala Valéria Csontosová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
