Z borovice bolo dobre vidieť na celý štadión v Hornom Jadlovci. Ľudia z celej dediny i susedných obcí sa už pousádzali a v očakávaní veľkej udalosti upierali zraky k slávnostnej tribúne.
Keď sa na nej v sprievode spotených a nervóznych vrchných obce ukázala – v plnej svojej kráse, v nádherných, azda u Armaniho ušitých šatách, s drahými super topánkami na veľmi vysokých opätkoch, s módnym účesom, drahými šperkami a presvedčivým úsmevom, vzbudzujúcom šťastie a blahobyt – národná predstaviteľka Eulália Rovná, zaznel obrovský potlesk.
Prítomným horeli dlane, takí boli unesení paňou z Diviačich Dubín. Aj pred štyrmi rokmi na predvolebnom mítingu tu bol akýsi vetchý chlapík z opozičného tábora, taký jednoduchý muž, akých aj po dedine chodí niekoľko.
Kým tichým, ustráchaným hlasom dohovoril svoj prejav, zostali v kultúrnom dome iba z povinnosti obecní vrchní, upratovačka s vedrom a mopom a tiež údržbár.
Toto bolo iné. Ľudia boli unesení náladu rozsievajúcou predstaviteľkou štátnej moci a jej vzhľadom. Lebo u nás je to tak. Človeka neoklameš. Keď je taká upravená a šťastná, musí byť aj múdra.
Potom národ stíchol. Prehovorila k nemu cez mikrofón, ubezpečila ho, že orgány štátu majú na pamäti šťastie, bezpečnosť a blahobyt prostého ľudu, teda aj všetkých Jadlovčanov bez rozdielu.
Pripomenula ľudu, že si má vážiť vymoženosti doby, dôchodcovia svoje penzie, stredný vek sociálne podpory a možnosť zúčastňovať sa na aktivačných prácach, mládež výsadu vzdelávať sa.
Keď hovorila o reformách v sociálnej oblasti a perspektívach národného zdravotníctva, niekoľkým babkám od šťastia vypadli slzy.
„Možno sa toho všetkého nedožijem,“ mrmlala si jedna z nich po nosom, „ale naše deti už nebudú musieť dávať úplatky a nekresťansky preplácať lieky zo žobráckych penzií...“
Ešte veľa krásnych myšlienok vyslovila zbožňovaná Eulália Rovná. Zožala za ne časté potlesky a oslavné pokriky.
Jeden z nenápadných urastených mládencov v tmavých okuliaroch spod tribúny si všetko a všetkých všímal.
Slzy roniace babky i pokojní, nahluchlí dedkovia boli vážni kandidáti na udelenie sociálnych balíčkov, ktoré sluhovia oslavovanej Eulálie priniesli vo veľkých košoch na pódium.
Jediný, kto balíček určite nedostane, bol Ďuro z dolného konca. Od skorého rána pálil pre Vysokého slivovicu vyšších grádov a častým koštovaním sa pripil natoľko, že počas prejavu si nahlas zanôtil: „Nebudem dobrý, nebudem...“
Keď mu ten v tmavých okuliaroch spod pódia niečo pošepol do ucha, už bol až do konca príhovoru dobrý.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
