Dnes to už niektorí možno ani nepochopia. Dvadsať rokov na jednej stoličke, za tým istým stolom, s malými obmenami s tými istými ľuďmi. V podstate stále o tom istom i keď vlastne vždy v inom čase.
Toľko som vydržala na jednom mieste i napriek tomu, že to nikdy nebol môj sen ani plán.
Keď mi spolužiačka do čiernej kroniky na stužkovej napísala veršík, že „budeš behať s mikrofónom, ľudí oslovovať vecným, profesionálnym tónom“, pobavilo ma to.
Vedela, že túžim byť novinárkou a tie predsa chodia s diktafónom. Ani nevedela, koľko bolo v tom jej veršíku napokon pravdy.
Pred kameru lokálnej televízie ma priviedla šťastná náhoda a na dlhé dve desaťročia zo mňa urobila naozaj šťastného človeka.
Nikdy nezabudnem na prvé moderovanie so slzami v očiach, ani zapadnutú služobnú volgu v snehu kdesi na konci sveta, na workshopy, ocenenia, dlhé sedenia v strižni, neuveriteľnú atmosféru, keď sa nestíhalo a všetci išli na 120 percent, ale aj keď sme deň len tak preflákali.
Nikdy nezabudnem na to, aké som mala šťastie na šéfky, ktoré boli vždy viac priateľky ako riaditeľky, na kolegov, najbližších i tých, čo boli bližšie ako blízko a pritom tak strašne ďaleko.
Milovala som svoju prácu, bola pre mňa hrou a aj keď sa občas nechcelo, nikdy som ju nerobila s nechuťou, ale s nadšením a zanietením.
Celý ten čas som sa stále len ponáhľala, utekala, vysvetľovala „hostiteľom“, prečo nemôžeme zostať dlhšie. Nikdy som nevysedela na koncerte, besede, žiadnej akcii do konca. Hádam len na tlačovke, lebo to sa musí.
Dôvody boli často aj objektívne, musím priznať, ale občas bol dôvod len konštatovanie kolegu, že „Za tote peňeži...“.
Aj napriek tomu som ignorovala choroby, na dovolenke ma žrali mrle, mala som pocit, že tam jednoducho musím byť, že bezo mňa to nepôjde.
Iní však časom nadobudli pocit, že pôjde. Ako šiel čas a život sa komplikoval, ako sa menili vzťahy, osud zavelil k zmene.
Nevedela som si to predstaviť, ale vedela som, že len toto je správna cesta. Zmena.
Moje introvertné ja sa teší. Žiaden bezprostredný kolega, šéf dostatočne ďaleko, aby mi doprial slobodu, žiadne limity, žiadna pracovná doba. Len vlastná zodpovednosť a stále tie písmenká.
Verte či neverte, až teraz si svoju prácu vychutnávam. Zvyknem sa zdržať až do konca, porozprávať sa s ľuďmi, občas niečo ochutnám a oni si to vážia a oceňujú. A ja sa teším. Normálne mi to robí nenormálnu radosť.
Ešte si občas zapnem telku a pozerám sa na reprízy spred 10 rokov, spomínam na tie časy s láskou, ale s oveľa väčšou láskou a pokorou si znova sadám za svoj počítač, aby som niečo napísala pre vás.
Len toľko som chcela.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
