Do protifašistického odboja sa zapojila, keď mala pätnásť. Hnali ju nenávisť, zloba a túžba po pomste. Dlho o prežitom nemohla hovoriť. Dnes, keď jej ťahá na 86. rok, vie, že o hrôzach vojny treba hovoriť. Nahlas a najmä mladým ľuďom. Haburská rodáčka Anna Daňová Bergerová je jedna z poslednej dvojice žijúcich priamych účastníkov odboja z obce. Živo si spomína na veliteľa Kukorelliho, na zakrvavené zahnisané a zavšivavené obväzy, ktorými preväzovala rany, ale aj na dobrých ľudí, ktorí jej do kanvičky ochotne nazbierali lyžicami smotanu, aby ňom zmiernila utrpenie popáleného partizána. O svojich „nociach hrdinov“ rozprávala nedávno na Noci hrdinov v rodisku.
Boli ste vlastne ešte dieťa, keď vás zasiahli vojnové udalosti.
Mala som pätnásť. Môj starší brat Vasiľ narukoval v 39. roku, keď Nemci prepadli Poľsko. Zložil zbraň a povedal, že proti bratom Poliakom bojovať nebude. Odsúdili ho na trest smrti. Pôsobil v Česku, v Prahe, v ilegalite. V 43. roku na Vianoce sa z ničoho nič objavil doma. Veľmi sme sa tešili z jeho príchodu, lebo sme o ňom nič nevedeli. Neprešli ani dve hodiny a do domu prišiel zástupca notára Šteňko s upozornením, aby brat ihneď ušiel, lebo poňho idú z Michaloviec a Humenného, lebo odstali hlásenie, že prekročil hranice. Švagor ho naložil na voz, pozakrýval slamou a odviezol ho na vlak do Medzilaboriec. Na druhý deň prišili vojaci s bodákmi a fotografiami môjho brata. Hľadali, chodili, všetko prekutrali. Nevedeli sme, či sa mu podarilo prekročiť hranicu. Chodili vari dva mesiace a stále ho hľadali. Mysleli si, že ho ukrývame. Ľudia mojej mame hovorili: neplačte, znamená to, že ho nedostali, že ho nemajú, že žije. Brat sa ale oslobodenia nedožil. Dva dni pred skončením druhej svetovej vojny ho Nemci zastrelili. Mal dvadsaťsedem rokov. Naša rodina bola takto poznačená. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, iná možnosť nebola. Spolu s mamou a sestrou sme sa pridali k partizánom.
Aká bola vaša úloha?
U nás doma boli ubytovaní vojaci a dôstojníci. Jeden z dôstojníkov bol poručík z Bodrudžali. Cez neho a rotného sa prenášali zbrane do Kamjany pre partizánsku skupinu Čapajev. So sestrou sme robili partizánom spojky. Boli sme nasadzované na územie, ktoré ovládali Nemci. Posielali nás zistiť, kde sa nachádzajú, lebo partizáni sa chystali prepadnúť územie okolo Čabín, kadiaľ chodili vlaky. Raz sa stalo, že sme úlohu nedotiahli do konca a museli sme a vrátiť, lebo na noc bol plánovaný prepad. Stáli tam tí istí Nemčúri. Prvýkrát nám dali pokoj, druhýkrát sme sa im zdali podozrivé. Niežeby nás zbili, len ma udreli, ale začala som silno krvácať z nosa. Došli sme do Závady, kde sme vtedy boli, nahlásiť splnenú úlohu. Keď ma mama videli celú zakrvavenú, skoro odpadli. Rozhodli sa, že nebudem viac chodiť na územie, kde sú Nemci. Na partizánskom území som robila pomocníčku lekára Dolinu - Grubera. Pracovala som ako ošetrovateľka. Podmienky boli strašné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
