V polovici júla sme sa spolu s predsedom Klubu vojenskej histórie (KVH) Beskydy Martinom Drobňákom a jeho zástupcom Radoslavom Turíkom vybrali po stopách vojnových cintorínov popredného slovenského architekta Dušana Jurkoviča v poľskom pohraničí. V priebehu dňa sme navštívili pätnásť cintorínov. Drevených i kamenných. Ľahko prístupných, len niekoľko metrov od zaparkovaného auta, no aj takých, kde sme museli šliapať, a ako hovorí poľský sprievodca Roman Frodyma, poriadne sme sa pritom zapotili.
HUMENNÉ. Bol to práve spomínaný turistický sprievodca, ktorý ma na konferenciách v Humennom i vo Svidníku upozornil na existenciu vojnových cintorínov Dušana Jurkoviča.
Už vtedy, pri zmienke o ich počte, som si uvedomil, že náš popredný slovenský architekt azda ani na celom území bývalého Česko-Slovenska nemá toľko svojich diel ako práve na území súčasných poľských powiatov Gorlice a Nowy Žmigrod.
Uprostred umelcov, pôsobiacich počas prvej svetovej vojny v Oddelení pre stavbu vojenských cintorínov pri veliteľstve v Krakove (1916-1918), najväčšiu popularitu i uznanie získal slovenský architekt Dušan Jurkovič.
Umelecký vedúci I. obvodu v Žmigrodze naprojektoval 31 cintorínov v regióne a tiež drevenú kaplnku na cintoríne č. 123 Pustki v Lužnej v IV. obvode. Motto na jednom cintoríne – Za života pohádaní, smrťou zmierení, spolu tu zložili kosti – vyjadrovalo v histórii bezprecedentné pochovávanie všetkých mŕtvych – vojakov a dôstojníkov rakúsko-uhorskej, nemeckej i cárskej ruskej armády. V histórii sa takýto prístup už nikdy nezopakoval.
Boli to najkrajšie vojenské cintoríny v Západnej Haliči, ktoré prihliadali na rôznorodosť architektonických foriem, cit pre detail pri práci s drevom, kameňom a kovom i umiestnenie cintorínov do Nízkych Beskýd.
Hlavným materiálom Dušana Jurkoviča bolo drevo – nádejal sa, že cintoríny umiestnené na exponovaných úbočiach budú počas ďalších rokov pod ľudskou starostlivosťou.
Nemohol predvídať rozpad rakúsko-uhorskej monarchie, neskôr druhej svetovej vojny a napokon neslávnej akcie Visla, v dôsledku ktorej zostali mnohé cintoríny jedinými stopami ľudskej existencie v horských dolinách.
To všetko sa podpísalo pod ich úpadok. Aj keď niekdajší I. obvod má v súčasnosti najväčší počet zrekonštruovaných cintorínov. Predstavíme vám najkrajšie z nich.
V zajatí drevenej krásy
Začíname na cintoríne Konieczna – Beskydek, č. 46. Trasa k nemu vedie od parkoviska lesnou cestou.
Po 300-400 metroch chôdze v miernom stúpaní sa ocitáme na cintoríne vybudovanom v tvare latinského kríža.
Centrálnym prvkom je vysoká kamenná veža s drevenými dekoráciami a šindľovou strechou umocnená kovovým krížom s ozdobnou svätožiarou vo forme osemramenného slnka.
Vchod do cintorína je cez masívnu pergolu, medzi ktorou pôvodne bola drevená brána. Je tu pochovaných 164 vojakov rakúsko-uhorskej, 148 ruskej armády a traja vojaci sú dodnes neidentifikovaní.
Ďalším z drevených vojnových cintorínov je Gladyszow č. 55. Potom, keď prejdeme dvojkrídlovou bránkou, ocitneme sa pred krížom a za ním si prečítame tieto slová vytesané v kamení: Smrť vojaka je svätá./ A veľký príkaz nenávisti zotiera./ Či bratom bol alebo nepriateľom./ Nech nikto nepamätá./ Rovnako česť a milosť darujme im./
Pochovali tu 104 osôb, z toho 12 rakúsko-uhorských a 92 ruských vojakov. O tom, ako sa za roky zmenil pôdorys kraja, najlepšie ilustruje pohľadnica cintorína z roku 1918. Vtedy stál v otvorenej krajine, dnes je ukrytý a dostaneme sa k nemu pomocou orientačných smeroviek.
Cintorín Dušana Jurkoviča v Gladyszowe. Foto k článku: Marián Šimkulič.
Rotunda je najpopulárnejšia
V Regetowe Nižnym sa nachádza Rotunda – cintorín č. 51. Bol to jeden z najpopulárnejších objektov architekta.
Jeho princípom je kruh a prvotnými centrálnymi prvkami bolo päť vysokých drevených veží umocnených krížmi. Stredná, najvyššia veža má 16 metrov (menšie 12 metrov), s tabuľou a maltézskym krížom. V súčasnosti sú už zrekonštruované tri veže. Ohradenie cintorína je kamenné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
