Poznáte to. Nikto ich nepozýva, nikto o ich prítomnosť nestojí, ale ony aj tak prídu, nanominujú sa nám do domácnosti, na chatu, pod altánok a vegetia. Vôbec ich nezaujíma, že nám znepríjemňujú život a v tom horšom prípade aj ohrozujú zdravie.
Nehovorím o otravných susedoch, ani o priateľoch všadebolkoch. Tento príbeh je o obyčajných osách a o tom..., ale pekne po poriadku.
„Máme problém,“ zahlásil mi môj muž ešte vo dverách, keď sa v pondelok vracal z práce. Cestou sa zastavil na vysunutom pracovisku našej domácnosti, v nie veľmi využívanej garáži a tam ich našiel.
Vyzerali celkom nevinne, ale skamarátiť sa s nimi odmietol. Hoveli si na strope a vyzeralo to, že ich rozhodnutie je jasné. Trvalý pobyt minimálne na najbližšie mesiace.
Tak to teda nie. S týmto predsa nemôžeme súhlasiť. Žiadnych votrelcov tu tolerovať nebudeme.
Takto nejako sa zrodilo naše rozhodnutie, že túto návštevu musíme jednoducho vypoklonkovať a káva či východniarske holúbky ako vyhadzovák tu fakt nezafungujú, to nám bolo jasné od začiatku.
Čo s nimi? „Včelár by možno pomohol,“ dával dobrú radu zadarmo kamarát zverolekár, ktorému som volala ako prvému, ale bacha, nikdy neviete, čo je pod tým obkladom a aké to môže byť veľké, tak radšej opatrne. Uffff.
Keď som si predstavila, že to, čo my zvonku vidíme, môže byť len minimálna časť osej rodinky, ktorá si našu garáž vybrala zo všetkých ostatných, ktoré tu stoja v rade jedna vedľa druhej ako vojaci, došlo mi, že tu je každá rada drahá a zostáva nám len staviť na istotu.
Radu iného kamaráta, že však to nič, ideš, rozbiješ, vystriekaš špeciálnym sprejom, nerobte paniku, sme zavrhli už pri slovách ideš, rozbiješ.
Som žena činu a nezľaknem sa predsa pár lietajúcich tvorov, povedala som si a chcela to vidieť na vlastné oči. Musím predsa vedieť, čo riešim. Opatrne sme odomkli garážové dvere, urobili pol kroka a vtedy to prišlo.
Príliš aktívna ochrankyňa rodu vyhodnotila, že som zrejme nepriateľ, i keď som sa snažila tváriť, že prichádzam v pokoji a mieri. A bolo to. Teda, bolo to v mojom predlaktí.
Končím, čelom vzad, pochodom vchod, ideme volať odborníkov. Včelár mal šťastie alebo nešťastie, že jeho číslo nie je súčasťou telefónnych čísel, ktoré musí každý z nás mať v malíčku. Včelára teda neriešime. Voláme 150. Hasiči sa pýtajú, preverujú, ale sľúbili, že prídu, hneď.
Už je to odvtedy 24 hodín. Sedím tu za počítačom, trochu v pološoku, trochu v polospánku, ruku mám v ľade, ale to je posledná spomienka na našu včerajšiu návštevu. Kamarát mal pravdu, bolo ich tam oveľa viac, ako sme si mysleli a o pár dní by ich bolo zas niekoľkonásobne viac.
Čo ale vo mne po tomto zážitku najviac zarezonovalo, bolo to, že i keď som spočiatku bojovala s odvahou obrátiť sa s takou „blbosťou“ na profíkov, čo denne nasadzujú svoje životy pre záchranu iných, nakoniec som bola rada, že som to urobila.
Nielenže prišli a urobili, čo bolo treba, ale urobili to s ochotou a vôbec sa netvárili, že ich to otravuje, alebo že ich zbytočne oberáme o čas. A to sa dnes vidí oveľa zriedkavejšie ako osy v garáži.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
