Stalo sa to pred pár týždňami.
„Prosím?“– snažím sa byť v pohode a vtedy to prišlo...
„Tak ste mi dali, v pondelok k raňajkám, tak ste ma naštvali, to čo tam píšete? To nemôžete myslieť vážne! Hanba! Toto je neuveriteľné! To ste sa tam všetci zbláznili?“ vychrlila na mňa dáma na druhej strane linky.
Mysľou mi preleteli všetky témy, ktoré v danom čísle boli. Snažila som sa sústrediť a vydedukovať z jej krátkych viet zmysel a dôvod jej zrejme oprávneného, ale mne zatiaľ nepochopiteľného hnevu.
No, ale chápala som ju. Veď uznajte. Kúpite si v pondelok ráno noviny, urobíte si kávu, odkrojíte krajec voňavého chleba s čímkoľvek, otvoríte noviny, začítate sa a v tej chvíli ste zrelí na poldeco alebo antidepresívum, len nie druhé zapiť prvým.
Po chvíli to prišlo. Aj mne to už asi došlo, aj pani konečne vyslovila zdroj svojej nevôle. Vytočila ju jedna z práve atuálnych tém, jedno hlasovanie poslancov, jedno rozhodnutie. Uffffffff...
„Veď za toto ja fakt nemôžem. Takto si to odhlasovali poslanci,“ snažila som sa vyviniť.
„Ja viem, dušička,“ upokojila sa pani. „Ale keď ja som taká naštvaná, až mi je do plaču, potrebovala som to niekomu povedať.“
Tak sa vyrozprávala, ponadávala si, zapolemizovala. Že prečo? Z akého dôvodu? Za aké zásluhy? Kde je spravodlivosť? Kde je obyčajná slušnosť? Prečo sa to nerobí tak a onak? Prečo sa do toho mieša politika?
Rozobrali sme niekoľko tém, rozprávali sme sa dlho a rozlúčili tým, že „napíšte o tom pani novinárka, veď niekto na to musí poukázať, zastaňte sa slušných ľudí, veď je nás takých veľa, čo sa už na toto nemôžeme pozerať,“ znela prosba mojej spoludebatníčky.
Ani neviem, či som jej to sľúbila, ale už v tom momente, i keď sa zvyčajne snažím sľuby dodržiavať, som vedela, že tejto prosbe zrejme nevyhoviem. No, tak aspoň takto, touto glosou. Hovorím si totiž, prečo? Prečo ja? Lebo som novinár a veľa znesiem?
Vytáčam svojich čitateľov, pretože píšem o témach, ktoré prináša život tak, ako o nich rozhodujú poslanci, magistrát či iní kompetentní.
Vytáčam poslancov, magistrát, kompetentných, pretože píšem pre čitateľov o tom, čo prináša život.
Vytáčame sa navzájom, na to som si už zvykla. Oveľa radšej by som si však zvykala na to, keby sme sa začali navzájom aj rešpektovať.
Nebolo to po prvýkrát a zrejme ani nie naposledy, čo som to schytala za iných. Ale, tak to býva. Za rozhodnutia papalášov dostane naložené novinár, častokrát aj od nich samých za to, že si vôbec dovolil písať.
A od čitateľov len preto, že on je v prvej línii a okrem toho, jeho telefónne číslo je v tiráži.
Dnes je zase pondelok a ja vôbec nepochybujem o tom, že pri čítaní ďalších strán niektorým zase zhorkne v ústach med a budú mať chuť niekomu... zavolať alebo...?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
