Nevidiaca učiteľka hudby Viera Petrovčinová (33) vyštudovala hudobnú výchovu a slovenský jazyk na Prešovskej univerzite a konzervatórium v Košiciach. Hrá na klavíri, skladá hudbu, sama si textuje piesne, aj ich spieva. Vystupuje na koncertoch doma i v Česku, zvláda aj úlohu moderátorky a novinárky. V živote sa riadi heslom, že všetko sa dá, keď sa chce. Ambiciózna mladá žena s príjemným hlasom vie, čo v živote a od života chce. Je odhodlaná vziať si to, lebo vždy hľadá spôsoby, ako veci zvládnuť. Aj preto sa stala študentskou osobnosťou roka, spievala v zbore a nezľakla sa ani dirigovania. „Nie je dobré, keď ľudia pomáhajú hendikepovaným vtedy, keď to nepotrebujú. Keď za nich chcú všetko urobiť. Aj my sa chceme realizovať v mnohých veciach,“ hovorí. Venuje sa ručným prácam, upečie jednoduchý koláč a s chuťou sa odvezie na tandemovom bicykli. A pri otázke, čo je pre ňu problém, sa najprv musí poriadne dlho zamyslieť.
So zrakom máte problémy od dieťaťa?
Odmalička nevidím. Prvých päť rokov som strávila doma. Chodievala som do materskej školy s mamou, kde pracovala. Oboznamovala som sa s kolektívom. Potom som išla do prípravného ročníka do materskej školy do Levoče do špeciálnej školy pre nevidiacich. V tom čase ešte neboli také možnosti integrácie ako dnes. V Levoči som chodila do základnej školy. Mali sme všetky predmety rovnaké ako v bežnej škole, len prispôsobené našim potrebám. Aj výtvarnú výchovu. Perom sme kreslili na špeciálny papier, vyzerá ako euroobal. Dali sa na ňom vyhmatať čiary, ktoré sme nakreslili. Tak sme mohli kontrolovať, čo kreslíme. Modelovali sme, venovali sme sa ručným prácam. Učili nás všetko, na internáte sme si museli upratovať, v jedálni sme mávali služby, museli sme rozdávať a umývať riady. Museli sme sa všetko naučiť. Písali sme na špeciálnom pichtovom stroji, naučili sme sa Braillovo písmo, teda čítať a písať, tak ako deti v prvej triede. Na predmete priestorová orientácia sme sa po zvládnutých začiatkoch učili priamo v teréne. Dali nám do rúk bielu palicu, prešli s nami trasu a pustili nás do mesta.
Kedy ste zistili, že máte vzťah k hudbe?
K hudbe som mala blízko od dieťaťa. Doma sme mali rôzne hudobné nástroje, ako trojročná som skúšala hrať, skúmala som, aké zvuky dokážu nástroje vylúdiť. Mama spomína, že moja obľúbená činnosť bola chodiť po podlahe v rôznych topánkach. Aby klopkali, musela som najprv odstrániť koberec. Zaujímali ma zvuky. Otec hral na saxofóne. Bol samouk, ale chodil aj na súkromné hodiny. Poznal veľa muzikantov. Brat hrá na gitare, vyrába ich. Dedo hral na husliach, otcov brat v dychovke. Navštevovala som základnú umeleckú školu, hrala som na klavíri. Spievala som v speváckom zbore. Chodievali sme na rôzne vystúpenia po Slovensku, do Brna. Na klavíri sme hrávali skoro ráno. Nechcelo sa mi vstávať o šiestej, ale inak sa nedalo. Skoré vstávanie som si vynahradzovala hraním pre radosť toho, čo som sama chcela a čo sa mi páčilo.
Váš sen bolo konzervatórium.
Po základnej škole som sa rozhodovala, čo ďalej. Chcela som ísť na konzervatórium, ale pán učiteľ mi povedal, že musím na sebe ešte popracovať. Nechcela som rok stratiť len hrou na klavíri, tak som išla na gymnázium. Vytvorili nám špeciálnu triedu siedmich nevidiacich žiakov, ale mnohé predmety sme navštevovali s ostatnými gymnazistami. Bolo to veľmi pekné obdobie. Doteraz sa pravidelne stretávame, máme za sebou už desiate stretnutie. Keď som sa rozhodovala, čo ďalej, veľmi populárna bola skupina No Name, musela som byť na každom ich koncerte. Obdivovala som Mariána Čekovského. I ja som túžila nielen hudbu hrať, ale ju aj sama komponovať. Tam siahajú moje prvé pokusy. Prijali ma na humanitné vedy na Prešovskú univerzitu, odbor hudobná výchova a slovenský jazyk a literatúra. Aj slovenčina mi bola vždy blízka. Recitovala som, moderovala.
Mali ste s nástupom na štúdium problémy?
Na predtalentových skúškach mi povedali, že všetko je v poriadku, objavili, že mám absolútny sluch. Na talentových skúškach som absolvovala všetko, čo bolo treba. Prekvapilo ma, keď mi povedali, že si nevedia predstaviť, ako ma budú učiť, že ešte nemali takého študenta. Presviedčali ma, aby som študovala iba jazyk. Posielali ma na špeciálne konzervatórium pre nevidiacich do Prahy, aby som išla za ladičku klavírov. Nevzdala som sa. Išla som za rektorom. Povedal, že sa to dá, ale ... Stále som trvala na svojom a dobre som urobila. Nakoniec sa to podarilo. Nastúpila som do prvého ročníka. Začiatky boli zložité.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
