Ani vyše, obrazne povedané, šesť krížikov na chrbte nezabránilo papagájovi z Popradu, aby po ťažkom „odfúknutí“ hravo potiahol päť vagónov plných nedočkavých cestujúcich. Po ceste z Humenného do Sniny a späť „zhltol“ tri tony uhlia a „zapil“ ich 12 kubíkmi vody. Papagáj je parný rušeň a nostalgické parné časy pripomenul účastníkom osláv Dňa železnice v rušňovom depe.
HUMENNÉ. Rušňové depo ožilo uplynulú sobotu dňom otvorených dverí už po tretí raz. Záujemcov o nostalgickú jazdu vlakom ťahaným parným rušňom si nenechali ujsť stovky ľudí, najmä detí.
Parný rušeň Papagáj vyrobili v ČKD v roku 1951 pre rýchlu prímestskú dopravu. Tento rušňový typ premával po československých tratiach až do sedemdesiatych rokov 20. storočia.
Na Slovensku jazdil vo viacerých regiónoch, napríklad pri Bratislave, Leopoldove, Zvolene, Vrútkach.
V súčasnosti je zverený do starostlivosti Klubu železničných historických vozidiel v Poprade. Odtiaľ v predvečer jazdy dorazil do Humenného.
„Staráme sa oň partia desiatich chlapov. Doviezli ho k nám v 90. roku. Kým sme ho dali do terajšej podoby, trvalo nám to asi osem rokov,“ hovorí nadšenec železníc Stanislav Antalík z Klubu, ktorý sa na takom rušni vozil ešte ako chlapec.
Na koľajnice sa popradský papagáj dostane 5 – 6-krát do roka.
Fototermín predtým, ako sa rušeň vydal na cestu. Foto k článku: Jana Otriová
Nakŕmiť a napojiť
O zachovalého krásavca sa treba patrične starať už niekoľko hodín pred jazdou.
„Päť hodín po zapálení je už dosť pary, aby sa dalo jazdiť. Mašina potrebuje paru aj na mazanie valcov. Keď sa točia kolesá, spojnice a piesty vo vnútri sa musia mazať. Potrebujú olej aj paru. Maximálny tlak je 16 atmosfér,“ vysvetľuje Antalík.
Rušeň na trase Humenné – Snina a späť so štyrmi zastávkami spotreboval 3 tony uhlia a 12 kubíkov vody.
„Napil“ sa na zastávke v Snine. Pri napájaní pomáhali aj nadšenci historických železničných strojov zo spriateleného klubu zo Švajčiarska.
Tender ako zásobáreň paliva je súčasť rušňa. „Utiahne aj pätnásť vagónov. Záleží na tom, akou rýchlosťou ide a aké je stúpanie. Výkon lokomotívy je 1 350 koní,“ spresňuje bývalý železničiar zo Švajčiarska počas pripájania hadice.
Rušeň dosiahne maximálnu rýchlosť 100 kilometrov za hodinu, do Sniny podľa chlapov frčal priemerne päťdesiatkou.
Nikol a Ninka. Malé Sninčanky si nenechali ujsť parný rušeň.
„Lopatovať“ len s mierou
Rušeň obsluhuje dvojčlenná posádka – rušňovodič a kurič. Lopata je povinná výbava.
„Veľa sa tu uhlia nenahádžeme, lebo je tu tzv. štoker. Pod podlahou je parný stroj, točí „šnekom“, ktorý ťahá z tendra uhlie na rozmetaciu dosku. Para rozfukuje uhlie po peci. Lopatou hádžeme uhlie len do kútov. Osemdesiat percent urobí štoker, dvadsať my ručne,“ dodáva Daniel Antalík, brat pána Stanislava a druhý člen posádky. A že pri peci bolo poriadne horúco, zbytočne dodávať.
Papagáj bol po dobre odvedenej robote stredobodom pozornosti aj v depe, kde si ho obzreli stovky zvedavcov rôzneho veku.
Humenčania si jazdu parného rušňa pamätajú z roku 2000, keď sa išlo vlakom do Sanoku po stopách vojaka Švejka a v roku 2009, keď papagáj pri oslavách storočnice trate dorazil až do Stakčína.
Stanislav Antalík a pohľad do horúcej pece. 
Vo vlaku bolo veselo a plno. 
Na stanici v Snine.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
