Rodák z Borova Mgr. Vladimír Šuťak, odchovanec medzilaborského gymnázia, na Karlovej univerzite v Prahe študoval španielčinu a dejepis. Päť a pol roka pôsobil na Kube ako tlmočník, kde okrem iných tlmočil aj súčasnému kubánskemu prezidentovi Raúlovi Castrovi. Aj napriek dôchodkovému veku je nabitý pozitívnou energiou, stále sa venuje pedagogickej činnosti, ale aj bohatému kultúrnemu životu. Hudobník a spevák sa stal členom známej hudobnej skupiny Ignis, ktorá interpretovala folklór z východu Slovenska a Ukrajiny. Veľká opora v živote mu je manželka. Je aj konateľ spolku včelárov z ôsmich dedín na Vysočine a vášnivý rybár. „Takto sa bavím,“ dodáva.
Ste rodák z Borova. Ako si spomínate na detstvo?
Až do maturity som žil s rodičmi v Borove. Vtedy som si ani nedokázal predstaviť, že by som v budúcnosti zakotvil natrvalo niekde inde. Toto obdobie s odstupom desaťročí sa mi dnes javí ako krásny film. Keby som bol filmový režisér, tak by to mohlo byť aj na Oscara. Samozrejme, dnes už je to idealizujúci pohľad mojimi očami. Rodičia, na ktorých tesne po vojne ležala celá ťarcha zodpovednosti za štyri deti, to nemali ľahké. Im by predovšetkým patrilo udelenie Oscara, a to hlavne za ich rodičovskú starostlivosť.
Aký ste boli žiak na základnej škole a na gymnáziu v Medzilaborciach?
Nebol som ani mimoriadne nadaný, ani vzorný žiak. Moje miesto bolo v tej lepšej polovici, nebol to žiadny primát. Štúdium som začal v borovskej päťtriedke, ktorú s pomocou dreveného metra a dobrého slova viedol „učiteľ – kúzelník“. Hlavne tá prvá metóda fungovala perfektne. Doma sme o tajomstvách jeho úžasnej metódy radšej ani nehovorili. Moji rovesníci si ľahko domyslia, prečo. A tvrdšie metódy dobre účinkovali aj vo vyšších ročníkoch v Medzilaborciach. Síce už bez dreveného metra, ale po facku sa nechodilo ďaleko... Drahé učiteľky a učitelia, ďakujeme!
Po maturite ste si to namierili rovno do Prahy.
Rozhodol som sa študovať na Karlovej univerzite. Úprimne povedané, som hrdý na to, že sa mi dostalo možnosti študovať práve na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Nastúpil som na odbor španielčina, ruština, ale po prvom ročníku sa mi zapáčilo študovať kombináciu španielčiny s dejepisom. Pre mňa, neskúseného študenta zo „zapadákova“, to bola veľká zmena, úplne nové prostredie a náročný študijný program. Stálo ma to veľa úsilia, ale kto sa o nič nepokúša, nič nedosiahne. Musím ale zdôrazniť, že mi v počiatočnej adaptácii veľmi pomohol priateľský vzťah mojich českých kolegov, ako aj celková atmosféra na škole. Chcel by som ešte podotknúť, že španielčina ma zaujala na gymnáziu ako samouka. Bavilo ma učiť sa ju, bola to pre mňa silná motivácia, pretože nie je len krásna, ale patrí k nej aj latinskoamerická hudba. Táto záľuba mi zostala dodnes.
Čo na vás čakalo ako na čerstvého absolventa?
Brány do sveta sa otvorili, ale nie hneď. Najskôr som musel na ne klopať a v dôležitom momente aj zabúchať. Moje začiatky boli v obchodnom oddelení pre Latinskú Ameriku v Podniku zahraničného obchodu Merkuria. Tam mi raz náhodou jedna kolegyňa ukázala noviny, v ktorých bol inzerát: Škodaexport hľadá tlmočníka – prekladateľa na stavbu elektrárne na Kubu. Po dvoch dňoch rozmýšľania som sa rozhodol, že to skúsim a zavolám tam. Prišla mi pozvánka na pohovor, potom dvojtýždňové čakanie na výsledok a nakoniec šťastný telefonát: Ste vybratý...!
Lásku k španielčine a latinskoamerickej hudbe ste už spomenuli. Ovplyvnil niekto vaše rozhodnutie študovať španielčinu?
Na začiatku mojej španielčiny bola „prorocká rada“ môjho otca, obyčajného človeka z dediny: „Uč sja, chlopče, španielčinu, pideš na Kubu za Fidelom.“ Ako mladý chlapec som bol zapálený do hudby a obzvlášť vtedy sa mi páčili kubánske rytmy, ktoré bolo často počuť v rozhlase. Táto zhoda oboch podnetov ma priviedla k definitívnemu rozhodnutiu. O rok od otcovho „proroctva“ som vo výkladnej skrini kníhkupectva uvidel českú učebnicu španielčiny pre samoukov. Ale vyhraté som to ešte nemal. Pomohla mi mamka, ktorá mi dala osemnásť korún aj napriek tomu, že doma bola každá koruna vzácna. A ešte podotkla: „Čo tu budeš robiť so španielčinou? Tu aj tak nikto nerozpráva touto rečou.“ Aj napriek jej komentárom mi splnila moju prosbu a učebnicu som mal na druhý deň doma.
Prešli ste kus sveta. Kde všade ste boli, aké sú vaše najkrajšie zážitky?
Neprevyšujem cestovateľský priemer obyčajných ľudí, ale krásnych zážitkov mám aj tak dosť. Netajím sa tým, že najlepšie roky som strávil s rodinou na Kube. Človek tam mal dosť času usporiadať si veci v hlave a uvedomiť si, čo je v živote dôležité a čo potrebuje na to, aby bol spokojný. Samozrejme, nie všetky postoje sa dajú preniesť do nášho stredoeurópskeho prostredia. Schéma jedného týždňa tam vyzerala asi takto: pondelok až piatok práca s poludňajšou siestou doma. Po práci šport – futbal, volejbal, nohejbal, basketbal, ping-pongové a šachové turnaje, oslavy narodenín. Soboty a nedele – výlety, aké nemôže ponúknuť žiadna cestovka, nádherné panenské pláže a potápanie sa na koralových útesoch. Dnes sa mi toto všetko vidí ako neskutočný sen. Samozrejme, bolo to vykúpené určitým odriekaním, lebo zásobovanie nášho personálu zodpovedalo skromným kubánskym možnostiam a človek bol často odkázaný na určitú improvizáciu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
