Hovorme mu Peter, má 21 rokov, je Humenčan, zamestnaný, žije s rodičmi. Sám o sebe hovorí, že je ešte tak trochu dieťa, ale má svoje zásady, ktoré nikdy neporuší. „Žijem svoj život a som s ním spokojný. Každý má svoje chyby, ale ja zodpovedne možem povedať, že som dobrý človek, správam sa k ľuďom slušne, nikdy som nikomu zámerne neublížil.“ Peter je obyčajný chalan, len občas pod rúškom tmy realizuje svoje výtvarné nadanie na miestach, kde by nemal. Chuť zakázaného je však pre neho natoľko lákavá, že neváha riskovať. Problémy, opletačky so zákonom. Pre neho je to ako droga, ktorej sa zatiaľ neplánuje celkom vzdať, i keď pomaly ale isto dospieva a hľadá niečo iné. Peter je sprejer.
Kedy vás zlákala ulica?
Od malička som maľoval, mám k umeniu veľmi pozitívny vzťah. Mal som asi 15, keď som prvýkrát skúsil, aké to je. Bol to nenormálny adrenalín a je vlastne stále, ale už som trochu dospel, dnes ma už viac baví venovať sa legálnemu grafiti.
Prečo ste sa nerealizovali v umení bez rizika?
Nedá sa to vysvetliť, to je treba zažiť. Všetko, čo je zakázané, má svoje čaro. Ja viem, že ľudia sa na to pozerajú ako na vandalizmus. Pre nás je to umenie. Niektorí writeri to však tiež berú len ako šport. Počmárať čo najviac stien, bez rešpektu, vízie, ale je medzi nami veľa takých, ktorí chceme ľuďom ukázať, že aj grafiti majú svoj zmysel, že môžu byť pekné, zaujímavé. Práve v tom je tá legálna forma, že sa to robí nie potajomky, ale verejne, po dohode, na objednávku.
Je to tak, že z toho nelegálneho adrenalínového k tomu legálnemu, viac umeniu, musí človek dospieť?
Áno. Väčšina writerov začína rovnako. Niekto to nechá, alebo nikdy nedospeje v tomto zmysle a niekto časom pochopí, že je aj iná cesta. Je kopec uznávaných grafiťákov, ktorí začínali na ulici a dnes ich pozývajú na sympóziá, rôzne medzinárodné akcie a za účasť im platia. Niektorí dokážu naozaj neskutočné veci. Dať na 8–poschodovú bytovku portrét človeka len tak z hlavy, bez náčrtu, to je umenie. Aspoň pre mňa.
Kde je tá hranica, za ktorú už nepôjdete?
Ja nemaľujem na kultúrne pamiatky a na čerstvé fasády. Aj my sme len ľudia a aj keď tomu málokto uverí, máme rešpekt voči majetku iných. Inteligentný writer kostol nepomaľuje, to určite nie. Alebo novú fasádu. Uvedomujem si, že tí ľudia si to zaplatili, že často splácajú úvery za rekonštrukciu aj 20, 30 rokov. Počkám nejaký čas, niekoľko rokov a potom to tam dám.
Na jednej strane hovoríte, že si vyberáte, kde áno a kde nie, na druhej vy v tom nič zlé predsa nevidíte.
My nie, ale ľudia to stále nechápu, tak občas je treba brať ohľady. Grafiti vznikli ako spôsob vyjadrenia istého pohľadu na svet. Táto spoločnosť je skazená. My tým, čo robíme, nastavujeme jej krivé zrkadlo. Tento svet je krásny, len ľudia sú zvláštni. Zabíjať sa kvôli náboženstvu? Veď to je aká hlúposť? Ja nemám problém s nikým, nech si verí v čo chce, keď je to dobrý človek, rešpektujem ho. Takýto svet chceme, taký by mal byť a škoda, že to tak spoločnosťou nie je vnímané. Stále je to ešte tak, že writer rovná sa grázel, vandal, vyvrheľ.
Možno je to tým, že tie budovy naozaj nevyzerajú ako galérie...
To je pravda. Pomohlo by, ak by sa viac robilo legálne.
Kto je dobrý writer?
Kto dokáže podať svoju myšlienku dobrým spôsobom. Tak, že si iný writer povie, to je sila. Ide o to, ako je to celé prevedené, koľko farieb človek použil. Lebo my nie sme žiadni hlupáci. Sú medzi nami vysokoškoláci, úradníci, otcovia rodín. Je jasné, že tí, čo len čmárajú, nám nerobia dobré meno a potom padá zlé svetlo na všetkých, na celú komunitu, ale ako hovorím, sú medzi nami aj študovaní umelci, výtvarníci. O niektorých ľuďoch by ste nikdy nepovedali, že sú writeri. V „civile“ sú absolútne seriózni.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
