Športovec telom i dušou, zanietený modelár, fotograf, ktorého fascinuje príroda a skryté obrazy v nej, aktívny dôchodca, ktorý nevie len tak nečinne sedieť. ARPÁD CSONTOS. Basketbal, s ktorým kedysi v Humennom začínal, ho priviedol k štúdiu teológie, na cirkev síce na dlhé desaťročia zanevrel, ale nikdy neprestal veriť. Celý jeho život je o láske a návratoch do rodného mesta, ale aj k tomu, čo miluje. Hovorí o svojom živote s pokorou, ale i nádejou, že mu bude ešte dopriate dokončiť začaté a začať naplánované. „Nikdy nehľadám prospech pre seba, ale snažím sa robiť veci pre iných. Teraz sa veujem hlavne deťom, aby som im pohohol nájsť zmysel života,“ hovorí nedoštudovaný kňaz, neskôr vychovávateľ v nápravnovýchovom ústave pre mladistvých, športový referent vo Zväzarme, ale i podnikateľ s počítačmi. Dnes dôchodca s nabitým programom, v ktorom niet času na obyčajné ničnerobenie.
Prvá láska... Humenné?
„Áno. Tu som sa narodil, na fare pri reformovanom kostole. Druhú svetovú vojnu som zažil ako trojročný. Pamätám si prvé bombardovanie mesta. Naháňali sme sa s kamarátkou Martou Krausovou okolo stola, zrazu vbehol otec, zobral ma na ruky a vybehli sme von. Ruské lietadlá nalietavali nad Humenné a zhadzovali Stalinove sviečky na osvetlenie miest, ktoré mali bombardovať. Prvá bomba spadla na bývalý židovský kúpeľ. Potom nás evakuovali a po vojne sme sa vrátili. Život sa normalizoval. Aj napriek ťažkej dobe na tie časy rád a s láskou spomínam.“
Druhá láska... modelárstvo?
„V roku 1953 som sa prihlásil do letecko-modelárskeho krúžku. Začínali sme v bývalej väznici. Vtedy bolo také heslo, že Modelár, parašutista, letec, ale práve pre ďalšiu moju lásku, basketbal, som výcvik nedokončil, takže som zostal len pri tom modelárstve, parašutista ani letec zo mňa už nikdy nebol.“
Tretia láska... basketbal?
„Keď som bol na 11–ročnej škole, mal som telocvikára pána Vološina, ktorý v Humennom urobil v rámci športu veľký kus práce. Vtedy som začal športovať, hral som basketbal. Ako 15–ročný som už hral za mužov. Vtedy sa vytvorili dve mužstvá – Tatran a Lokomotíva a práve tu bola taká staršia partia a ja som hrával s nimi. Aktívne som sa basketbalu venoval do svojich 37 rokov.“
Poslanie... teológia?
„Pôvodne som si dal prihlášku na lesnícku fakultu do Zvolena, ale nezobrali ma a potom prišla ponuka, že teológia v Prahe a môžem tam hrať aj basketbal. Nebolo o čom premýšľať. Vybral som sa na prijímacie skúšky a už som tam zostal. Rok bola prípravka a potom štyri roky vysokoškolského štúdia. S baketbalom som začínal v Uhříněvsi, po roku som prestúpil do Slávie. Jeden čas som hral aj za prvoligový Vyšehrad.“
Teológiu ste nedokončili. Prečo?
„Nie. V 5. ročníku, pred záverečnou skúškou, som musel odísť zo školy preto, čo som neurobil, za čo som nemohol. Nikto sa nepýtal, nedali si to vysvetliť. Bol to krátky a rýchly proces. Vnímal som to ako veľkú krivdu. Potom síce prišla ponuka, že sa môžem vrátiť, lebo veci sa vyjasnili, ale ja som už nechcel. V tom období som tak trochu tápal. Mal som problém po vojenčine sa zamestnať, boli to časy socializmu. Ale ja som stále hľadal útechu u Boha, on bol mojou inšpiráciou, ukazoval mi cestu, kadiaľ mám ísť.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
