Nádherná scenéria lesov pod Slanskými vrchmi a dedinka Bačkov učupená v doline pod nimi, je rodisko Jána Kešeľa, ktorý tu zostal žiť až doteraz. Lono krásnej prírody od jarného prebúdzania lesa až do neskorej zimy, keď všetko zapadne bielučkým snehom, je jeho inšpiráciou i vášňou.
BAČKOV. Už v mladosti si ho nekonečné čaro prírody získalo navždy. Nie je iba jej každodenný obdivovateľ, ale aj ochranár.
Často, denne i niekoľkokrát sa vybral do lesa, aby ho nielen spoznával a obdivoval, ale už v mladosti sa rozhodol, že bude jej trvalý ochranca pred nekalými činmi a zásahmi ľudskej činnosti.
A pritom všetkom si krásu dreva všímal obzvlášť obozretne a do detailov.
„Torzá starých bukov a dubov, aj nádherné skalné reliéfy v našich lesoch boli a sú pre mňa ukážkou nádherného sochárskeho umenia matky prírody, ktoré obdivujem rovnako ako milujem prírodu,“ vyznáva sa Ján Kešeľ z tohto neobyčajného vnútorného vzťahu k svojmu okoliu.
Náčinie je vždy po ruke
Tvrdí, že rezbárstvo je práca, ktorá pretvára drevo na celoživotného spoločníka, ku ktorému sa môže neustále vracať a nikdy ho nezradí.
Už pri prvých špacírkach lesom si obzvlášť všímal prírodné výtvory, ktoré ho inšpirovali k práci s dlátom.
Rezbársky samouk Kešeľ má náčinie vždy pohotovo po ruke. Lesom chodí s otvorenými očami a pri pohľade na nevšedné línie kmeňov či samorastov pracuje predovšetkým jeho obrazotvornosť.
„Občas sa stáva, že v kuse dreva, ktorý zoberiem do rúk, vopred vidím hotové dielo. Potom rýchlo beriem do rúk náčinie a odoberám nepotrebný materiál, aby som sa čo najskôr dopracoval k výsledku,“ zamyslel sa a pritom vysvetľoval, aké drevo na aký zámer používa.
Drevo na takzvané špacírky používa hlavne lieskové, na sochy a reliéfy lipové. Občas sa mu ako sólokus dostane do rúk krásne orechové, alebo javorové.
„To je už svojou štruktúrou samo o sebe nádherné najmä kresbou a farbou,“ zdôrazňuje rezbár spod Slanských vrchov.
Nedá sa povedať, že je prieberčivý, berie čo mu práve ponúka les: „A verte, že by sa tu uživili mnohí rezbári.“
V náručí Slanských lesov prežíva pekné radostné chvíle, ale veľakrát sa z lesa vracia aj zronený nad počinom človeka surovca, čo nemá vzťah k živej prírode. Tentokrát nehovoríme o lapenej lesnej zveri, ale o chamtivosti ľudskej bytosti v inej podobe.
„Častejšie ako inokedy zájdem do lesa v čase, keď sa skončí zber lipového kvetu. A predstavte si, niektorí ľudia dokážu pre zopár lipových kvetov sekerou zoťať zdravý, mohutný strom lipy!“ rozhorčil sa spravodlivo, veď ochranárskym aktivitám sa sporadicky venuje ešte aj dnes.
„Ľutujem to tam nechať, preto si pokáľané stromy donesiem domov a vdychujem im nový život, inú tvár, aby ten netradičný a neobyčajný kus lesa slúžil človeku naďalej. Nedávna moja rezbárska výstava v Maďarsku i posledná socha nesie názov Slzy slovenskej lipy.“
Človek s výnimočným vzťahom k prírode
Rezbár Ján Kešeľ z Bačkova je aktívny nielen pri práci s dlátom, ale ako človek s výnimočným vzťahom a srdcom k prírode sa snaží odovzdávať podobný odkaz aj mladej generácii.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
