V obci Záhor (okr. Sobrance), ktorá leží asi v najodľahlejšom a najvýchodnejšom cípe Slovenska, takmer na predmestí ukrajinského mesta Užhorod, žije pravdepodobne najstarší aktívny kombajnista na Slovensku. Je ním Ján Pastirik, ktorý ma obdivuhodných 83 rokov.
ZÁHOR. Po vojenčine začal pracovať spolu so svojím otcom ako všetci ostatní v dedine, na domácom hospodárstve a popri tom furmančil. Čiže robil dopravu na konskom povoze, pre seba, svojich známych, pre obec a aj pre firmy.
„Život na dedine bol v tom čase ťažký. Vtedajší režim nakladal na plecia sedliakov ťažké bremená vo forme povinných dodávok pre štát, aby im ich prácu znechutil a donútil ich vstúpiť do družstiev. V tom čase som aj ja začal pracovať na Jednotnom roľníckom družstve. Najprv ako kočiš, stroje zo začiatku družstvo nemalo. Postupne družstvo dostalo prvé traktory, za nimi postupne prichádzali závesné náradia ako pluhy, brány, prívesy, kosačky, hrabačky, samoviazače a podobne. V dedine dovtedy nikto nemal vodičský preukaz a nemohol teda ani obsluhovať žiaden stroj, a tak družstvo poslalo vytypovaných pracovníkov, aby získali vodičské preukazy na obsluhu traktorov,“ priblížil Pastirik.
No a keď prišli prvé traktory, bol prvý, kto bol v dedine traktoristom.
„Na traktore sa striedali dvaja a ten pracoval nonstop. Traktor z poľa neodchádzal, iba oral, dvakrát denne mu doviezli naftu a on len oral a oral. Tie výkony neboli, ako dnes,“ povedal Pastirik.
Keď prišiel na družstvo nový stroj, bol to stále Ján, kto ho dával do chodu a prinajmenšom inštruoval nového kolegu, aby vedel čo s tým.
Nebola to ľahká práca
Stroje obsluhovali obyčajní ľudia, ktorí dovtedy pracovali s koňmi, no tie sa postupne stávali pre budovanie poľnohospodárstva nepotrebné. Práca sa uľahčovala, zrýchľovala a stav pracovníkov bolo možné znižovať.
Strojov pribúdalo a pri ich prevádzke dochádzalo aj k poruchám.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
