Stereotyp je nuda, pestrosť tém však občas vyčerpáva. Za nič na svete a za žiadne peniaze by som nesedela za priehradkou v banke a ani za štyri mesiace prázdnin neučila v škole, ani keby bol doktorský titul na počkanie, nechcela by som liečiť ľudí a na profesionálnu dráhu umelca či športovca jednoducho nemám genofond.
Mám v podstate veľké šťastie, že som ešte nikdy nebola nútená zarábať si niečim, čo ma nebaví a zároveň ďakujem Bohu, že sú medzi nami ľudia, ktorí to pre nás ostatných robia a niektorí dokonca aj s láskou a veľkodušne.
Ja potrebujem akciu a reakciu. Stereotyp ma zabíja, ale keď je toho priveľa, snažím sa stiahnuť rýchlobrzdu.
Začalo sa to ešte koncom minulého týždňa. Taká reakciu na prosbu o pomoc jednej nešťastnej rodine, ktorá prišla o milovaného syna, vyviedla z rovnováhy aj mňa. Keď mi v nedeľu ráno zazvonil telefón a v ňom neznámy muž oznámil, že je ochotný nielen finančne pomôcť akoukoľvek sumou, ale chce sa aktívne zapojiť aj do vybavovania formalít v cudzej krajine...
Cítila som cez telefón jeho pevnú pravicu a symbolický a úprimný stisk jeho ruky, keď sa so mnou rozprával. A po ňom volali a písali ďalší.
Všetci s jediným cieľom, pomôcť. Plná emócií, ktoré stále rezonovali, som sa stretla s človekom, s ktorým rozhovor si môžete prečítať v dnešnom vydaní.
Sám hovorí, že si zrejme ľudí získava svojou úprimnosťou a ja môžem len súhasiť. Priamy pohľad, ktorý neuhýba a neskutočná srdečnosť sa rinú z mladého hudobníka ako láva a zaplavujú všetkých, čo sa s ním čo i len dajú do reči. Slováci vraj hovoria: Zahraj niečo, aby sme mohli tancovať. Jeho krajania: Zahraj niečo, aby ma to chytilo za srdce.
Spomenula som si na to v utorok, keď rovnaká požiadavka odznela z publika na mladé, krásne, temperamentné rómske dievčatá a chlapcov, ktorí, i keď žijú v pre nás často neľudských podmienkach, nezaspali na vavrínoch.
Zúročujú to, čo dostali do vienka a tým, čo im je vlastné, robia radosť nám, gádžom, ktorí im nadšene tlieskame a obdivujeme ich. Ale len tí, čo dovidíme ďalej, ako prechádzajúc cestou cez osadu za plot najbližšej chatrče.
Ešte stále vo mne neodzneli Paradovci, Srđan a cigánska hymna a už som v dennom stacionári. Dívam sa na ľudí, ktorým osud nedoprial pokojnú a radostnú starobu, niekomu ani produktívny vek a väčšinou ani detstvo.
„Všetci chceme mať pocit, že sme milovaní,“ vyslovuje myšlienku dňa duchovný otec.
Večer zažívam úplne opačný extrém. Krásne, zdravé a veselé decká si vymysleli super akciu. Bosorácku noc odštartovali pri fontáne, potom sa presunuli do Centra voľného času. Humburk, buchot, výkriky sa niesli ulicami mesta. Niektorí reagovali, že „Co sce šalene?“, iní, že „Paráda.“
Fakt ale je, že v sprievode bosoriek bolo napokon niekoľko stoviek Humenčanov, malých i veľkých. Zvláštny pocit spolupatričnosti, ale tiež významný. Zase silná emócia... Už ich je akosi priveľa... A to je ešte len streda.
Ktovie, čo ma ešte do konca týždňa čaká, ale jedno viem určite. Stále sú medzi nami úžasní ľudia, ktorí keď vám pustia ruku, tak iba preto, aby vám otvorili dvere.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
