Príbeh hudobníka zo Srbska, ktorého na východ Slovenska priviala láska k žene, sa začína romanticky, ale potom prišiel prozaický život. On však neľutuje a je tu šťastný. Vyštudovaný učiteľ hudby SRDAN STOJILJKOVIĆ prišiel na Slovensko pred tromi rokmi. Chvíľu si tu hľadal svoje miesto pod slnkom, učil sa jazyk, zžíval s prostredím. Podarilo sa. Dnes je neodmysliteľná súčasť kultúrneho a spoločenského života Humenného. Zapustil tu korene a cíti sa tu doma. Dnes učí na dvoch základných umeleckých školách, spieva v speváckom zbore a diriguje a aranžuje mužské spevácke teleso. Srđan vo svojom rodnom meste Leskovac v Srbsku skončil základnú i strednú hudobnú školu, neskôr na nich aj učil. Vysokoškolské štúdium začal na Prištinskej univerzite a ukončil na umeleckej fakulte v Niši. Lásku k hudbe v akýchkoľvek podobách si priniesol v srdci aj do Humenného, ktoré momentálne považuje za „svoje mesto, svoj domov“.
– Prečo ste práve v Humennom?
„Bola to láska.“
– Ako dlho ste tu?
„Tri roky, najprv som pracoval v Stropkove na ZUŠ Františka Veselého a už dva roky som usadený aj profesionálne aj súkromne tu. Teraz učím na SZUŠ Múza a v tomto školskom roku som začal učiť aj na štátnej ZUŠ. Spievam v Speváckom zbore mesta Humenné a dirigujem a píšem aranžmány pre Rusiniju.“
– Vedeli ste o tomto meste niečo skôr, ako ste sem prišli?
„V Leskovci som učil na konzervatóriu, vedel som niečo o Slovensku, ale aj o iných mestách, o Humennom som naozaj nevedel vôbec nič, ale keď som sem prvýkrát prišiel, zistil som, že mentalita Humenčanov je veľmi podobná tej našej, na juhu Srbska. Nikdy by som nevedel žiť v Anglicku alebo v Holandsku.“
– V čom je podoba?
„Podobní sme si v tom, že si vážime tradície, v pohľade na život, jeho priority. A tiež od vás odchádza veľa mladých ľudí za prácou, v Srbsku je to rovnaké. A musím byť úprimný, toto sa mi vôbec nepáči, to nie je dobré. Mám pocit, že mladí ľudia tu nemajú veľa príležitostí, potom odchádzajú za hranice a tam robia nejakú podradnú prácu, ktorá nezodpovedá ich kvalifikácii. To je veľmi smutná perspektíva obidvoch našich národov.“
– Váš prípad je síce iný, no nemali ste strach prísť do novej krajiny bez znalosti jazyka? Alebo hudba jednoducho nepozná hranice?
„Máte pravdu. Moje šťastie je to, že pracujem vo svojom odbore. Ale, na druhej strane, aj keby som nemal túto prácu, zostal by som, lebo mne jednoducho Slováci vyhovujú po všetkých stránkach. V Humennom som maximálne spokojný.“
– V čom sme iní?
„Tu sa mi stalo, že mi ľudia povedali, zahraj niečo, aby sme mohli tancovať. U nás ľudia hovoria, zahraj niečo, aby ma to chytilo za srdce.“
– Cítili ste po príchode na Slovensko, že hudba nepozná hranice? Noty sú všade rovnaké...
„Pozrite sa, bez hudby sa dá žiť. Nie je to jedlo, ani sa nedá piť. Človek sa sám rozhoduje, či bude súčasťou jeho života alebo nie. Keď sa do nej zamilujete, už sa nedá cúvnuť, len mi je ľúto, že veľa talentovaných hudobníkov sa hudbe prestáva venovať, lebo jednoducho potrebujú z niečoho žiť, a tak robia čosi iné. Ale to je asi tak v každej krajine, nielen tu.“
– Vráťme sa niekam na začiatok. Ste hudobník telom i dušou už od narodenia, alebo sa to tak nejako stalo?
„U nás to kedysi bolo tak, že keď malo dieťa okolo 6 rokov, rodičia sa rozhodovali, či ho dajú na hudbu alebo na šport. Môj otec ako bývalý športovec bol presvedčený, že pre mňa bude lepšie, ak budem hudobník. Dnes vidím, že ľudia dávajú deti aj na šport, aj na hudobný nástroj a ešte nejaký cudzí jazyk k tomu. Nemyslím si, že je to pre tie deti správne riešenie.“
– Vy ste neskôr v Srbsku na hudobnej škole aj učili, teraz učíte na Slovensku. Je v tom nejaký rozdiel?
„Je. Bol som veľmi prekvapený z toho, že tu sa učia rôzne žánre. Rock, pop, ľudovka. U nás to bola prísne klasická výchova, všetko ostatné, trochu avantgardnejšie, bolo zakázané. Je dobré, že u vás si človek, napríklad aj na konzervatóriu, už môže vybrať, čo mu je najbližšie. U nás nie.“
– Čo je najbližšie vám? Čo robíte, lebo musíte a čo si užívate?
„Milujem vážnu hudbu, zborový spev a ľudovú hudbu. Nemám rád show programy, keď vyjde ansámbel na javisko a snažia sa ľudí vyslovene baviť.“
– Učíte na dvoch umeleckých školách, spievate v zbore, iný dirigujete. Stíhate?
„Mám veľmi málo času. Snažím sa pomôcť, kde môžem a kde ma potrebujú.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
