Mária Princíková z Trebišova nasadla do auta, dvere sa zavreli. Ale ešte chvíľu predtým sa jej oči stretli so synovými, no iba na sekundu. Sklopil ich hneď, otočil sa na opätku, sklonil hlavu a rýchlo odchádzal. Tento moment z prvej rozlúčky so synom, ktorý ešte potreboval jej láskavé rady, jej nikdy nezmizne z očí. Nedokáže naň zabudnúť ani päť rokov od tej udalosti.
TREBIŠOV. A nie je to iba tento ojedinelý prípad milujúcej mamičky, ktorá musí odísť ako živiteľka rodiny za prácou ošetrovateľky do zahraničia.
Z krajného východu Európskej únie, teda z okresov Slovenska pozdĺž ukrajinskej, maďarskej a poľskej hranice, kde na prácu nenatrafíš ani náhodou, odchádzajú takto pravidelne tisíce žien mladých, v strednom, ale i vyššom veku.
Mária, Elena, Alžbeta, Anka, Irena, Terézia, Renáta, ktoré poznám len ja osobne, starajú sa o ľudí väčšinou ležiacich v Rakúsku, Nemecku, ale aj inde vo svete.
Ich životné osudy by každej z nich dnes vydali na jeden mnohostránový román. Každej z nich, ktoré cestujú, sa život zmenil úplne na ruby, smelo možno povedať, že z dlhodobej odluky sú postihnuté celé rodiny.
Nedávno sme sa o tom rozprávali s jednou lekárkou, ktorá síce nie je odborníčka na psychiatriu, ale má množstvo pacientov, ktorí sa u nej len tak rozhovoria o tom, čím sa najviac trápia... Býva to práve trauma z odlúčenia.
„Nie je to len o ženách, je to aj o mužoch, ktorým manželka veľmi chýba, musia sa starať o celý chod domácnosti, o malé deti, variť, upratovať, ale i zavárať, pritom sa starať aj o záhrady, slovom, sú absolútne zaťažení a vyťažení. Musím povedať aj to, že veľa je tých, ktorí to dokážu zvládnuť, ale, žiaľbohu, z niektorých sa stávajú psychiatrické prípady, ba únik neraz hľadajú aj v alkohole, nie je jeden prípad, že žiarlia a podobne,“ zhrnula do niekoľkých viet svoje poznatky pani doktorka.
Zápisník je ako bútľavá vŕba
V zápisníku pani Márie stojí: „Prešlo 5 rokov, dlhých a nenávratných, keď nastala situácia, že nebolo iného riešenia ako skúsiť pracovať v zahraničí. Najprv len otázkami od známych, pretože nikdy som si nemyslela, že raz tu skončím aj ja. Doma som mala neplnoletého syna, ale odísť bolo nevyhnutné! U nás doma nebolo práce, a keď, tak slabo zaplatená, že sa z toho nedalo vyžiť a vychovávať študenta. Nebolo to ľahké, jednoznačné rozhodnutie. Opak je pravdou, bolo to veľmi, veľmi ťažké... Keď mi raz zavolali z agentúry, že v nedeľu môžem vycestovať, zostala som v šoku. Nepripravená, ale rozhodnutie bolo odísť. Tu nebola perspektíva. Tak som za tri dni potrebovala vybaviť jeden kopec papierov, zariadiť potrebné: doma, na úradoch a v nedeľu večer som odišla. Môj syn sa so mnou rozlúčil. V aute som sa dusila plačom. Nadránom o pol tretej mi zazvonil mobil „mamka, nemôžem zaspať!“ Nemala som odpoveď, nevládala som odpovedať, ale čas bežal a moja práca nabrala obrátky. Doma si na to pomaly zvykali... ale ja nie. Každý odchod bolel a bolí dodnes, v nádeji, že sa niečo zlepší. Nič sa nezmenilo.“
Osud jej určil starať sa o rodinu samej
Osud Márie nie je jednoduchý, ani ľahký. Ostala sama a z jedného príjmu musí riešiť všetko: len základné veci a to hypotéku, nájomné i štúdium detí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
