Dievčenský román o ľúbostnom vzťahu, detektívka so zápletkou hodnou Sherlocka Holmesa, pútavý historický román, napínavá literárna fikcia o živote a skone župana Žigmunda II. Drugeta (1658 – 1684) z mocného šľachtického rodu. To všetko možno povedať o knihe Vincenta Lapšanského a Borisa Voroňáka Posledný po meči.
HUMENNÉ. Knihu uviedli do života vo Vihorlatskej knižnici. Na cestu k čitateľom ju vypravila Nataša Mocáková, vedúca odboru kultúry mestského úradu. O ilustrácie sa postarala mladá humenská maliarka Vladimíra Vajsová.
„Pamätaj človeče, že prach si bol a na prach sa obrátiš! Aj slávny drugetovský rod neľútostný čas rozdrvil na prach. Ale táto kniha ho akoby znovu vzkriesila, vdýchla mu nový život. Ako symbol znovuzrodenia kladiem na ňu črepy, ktoré sa našli v lete tohto roku pri oprave humenského kaštieľa, v ktorom hrdina tejto knihy prežil časť svojho života. Možno sa ich aj dotýkal, než sa mu hlinený džbán nedopatrením vyšmykol z rúk a rozbil sa,“ týmito slovami vyprevadila knihu na cestu Mocáková.
Ako to vlastne bolo?
Vyštudovaný matematik – analytik a priekopník zavádzania výpočtovej techniky v štátnom podniku Chemlon mal k písaniu vždy blízko.
Je editorom knihy Povestí z východného Slovenska, ktorá vyšla v roku 2009. Stál tiež pri zrode knihy Osudné výstrely, odkrývajúcej neznámu históriu hradu pri Vinnom.
„Ide mi o systematické o zachytenie histórie východného Slovenska, ktorá zatiaľ nie je literárne pokrytá. Východniari, žiaľ nemali svojho Dobšinského,“ hovorí Voroňák.
„Nenapísať pritom o Drugetovcov by bol hriech. Hľadal som vhodné témy a spolupracovníkov. Spojil som sa s mojím dávnym priateľom Vincentom Lapšanským, ktorý má dar fabulovať a pustili sme sa spolu do práce,“ vraví.
Vysoko si vysúkať rukávy bolo treba od samého začiatku.
„Zaujímavých členov drugetovského rodu a udalostí je viacero. Pozoruhodný moment je však samotný fakt, že jeden z najvýznamnejších uhorských šľachtických rodov vymrel po meči po 370 rokoch pôsobenia na stredoeurópskej scéne. Pri štúdiu literatúry som narazil na rozpor: niektorí historici tvrdia, že Žigmunda II. Drugeta na Tököliho príkaz mučili a popravili v Košiciach, podľa iných zomrel po ťažkej chorobe 19. apríla 1684 v prítomnosti manželky na svojom hrade v Užhorode. Kto má pravdu? Ako to teda vlastne bolo?,“ pýta sa Voroňák.
„Odpoveď na otázku je podľa zásady: kde sú v koncoch historici, tam začínajú literáti. Či sa s takýmto riešením čitateľ stotožní, ostáva iba na ňom,“ dodáva.
Konzultácie s odborníkmi
Písanie, dopĺňanie a upravovanie textu trvalo vyše roka. „Prešli sme niekoľkými fázami vylepšovania. Posledná verzia bola ôsma. Pracovali sme ako Gogoľ pri písaní Mŕtvych duší? čosi napísal čosi, odložil do šuplíka, po čase sa k tomu vrátil, text opravil, doplnil, prepísal a opäť ho odložil do šuplíka. Myšlienky sa musia „utriasť“, vykvasiť. Téma musí jednoducho dozrieť. Museli sme sa nasťahovať do 17. storočia, vedieť, ako sa vtedy žilo, aké právo platilo a podobne. Pri písaní rozprávky si môžete dovoliť bezbrehú fantáziu, pri historickom románe nie,“ vysvetľuje spoluautor.
Prácu s priateľom Vincom Lapšanským, ktorý v zime žije v dome umelcov v Poltári, uľahčovala moderná technika.
„Prvá verzia nebola štrukturalizovaná. Bolo treba urobiť dramatickú skladbu, rozdeliť text na kapitoly, doplniť výstižné názvy, navrhnúť a zabezpečiť grafickú úpravu, ilustrácie,“ rekapituluje.
Nevyhnutné boli konzultácie s odborníkmi z rôznych oblastí.
„Uvediem príklad: Žigmunda v Košiciach mučili tak, že mu sťahovali kožu z chrbta. Konzultoval som s chirurgom, koľko kože možno strhnúť, aby človek ostal nažive. Alebo problém z trestného zákonníka: možno popraviť mŕtveho? Niektoré veci som konzultoval s autoritami cirkevného práva. Všetky pripomienky sme zohľadnili a som za ne vďačný,“ vysvetľuje Voroňák úskalia literárnej tvorby.
Mládeži treba ponúknuť živú históriu
Dej knihy je dramatický i romantický. Žigmund žil len 27 rokov. Počas sedemročného manželstva sa jeho žene Terézii narodilo päť dcér. Avšak ani jeden chlapec, ktorý by drugetovský rod zachoval.
„Hovorí sa, že pokiaľ nejde o život, nejde o nič. Tu ide skutočne o život. Nielen jednotlivca, ale celého rodu i ľudstva ako takého. Rodina, ľud, národ spolu úzko súvisia,“ upozorňuje spoluautor na širšie súvislosti.
„Keď sa dejepis scvrkne na letopočty a mená kráľov, je nezáživný. Ľudia aj v minulosti žili svojím životom, mali svoje príbehy, bolesti. Tie treba ponúknuť čitateľom, žiakom, študentom i učiteľom dejepisu. To je živá história,“ dopĺňa.
„Výstižne to nedávno vyjadril prvý podpredseda Európskej komisie Holanďan Frans Timmermans v rozhovore pre jeden časopis: „Ak však chceme vzdelať spoločnosť, tak to musíme robiť cez príbehy o tom, čo naši predkovia robili, čo robili tvoji prarodičia. To je história nášho národa, to je o tom, čím som. Tento sentiment musíme znovu zažať, to z nás robí Európanov“, povedal. Plne sa s ním v tomto smere stotožňujem,“ uzavrel Boris Voroňák.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
