Šestnásťmesačný Humenčan Matúš je veľký bojovník. Odkedy prišiel na svet ako 420-gramové bábätko, zahryzol sa do života a rozhodol sa na tomto svete zostať. Šťastní rodičia by vytúžené dieťa nedali za nič na svete, veľa, aj neznámych, ľudí mu venovalo svoje modlitby, lekári hovoria o zázraku.
HUMENNÉ. Matúš sa narodil v prešovskej nemocnici v júli minulého roku za dramatických okolností.
„Matúško je vlastne naše tretie dieťa. O prvé sme prišli v deviatom týždni, o Ondrejka v 24. týždni tehotenstva. Lekári hovorili o potrate, ale pre nás to bol náš syn. Mala som vysoký krvný tlak a tehotenstvo museli lekári ukončiť, aby sme obaja neprišli o život,“ začína rozprávanie mama Danka so slzami v očiach.
„Tešili sme sa. Nikto nepočítal s takýmto koncom,“ hovorí o udalosti spred dvoch rokov.
Božia vôľa
Myšlienky mať ďalšie dieťa sa však manželia nevzdali. „Mám svoj vek. Šanca, že sa komplikácie nezopakujú, bola 50 na 50. Túžba po bábätku bola veľká, som veriaca, a tak som všetko nechala na božiu vôľu. Boh nám podaroval Matúška,“ pokračuje.
Tehotenstvo prebiehalo v poriadku až do 18. týždňa. Potom prišla povinná hospitalizácia a preventívna liečba.
„Z ničoho nič mi okolo 25. týždňa začal stúpať tlak aj napriek liekom, ktoré som brala. Preložili ma do Prešova. Cez víkend som cítila len veľmi slabé pohyby. Prosila som lekárov, aby mi urobili sono. Keďže cez víkend sa soná nerobia, dostala som sa na vyšetrenie až v pondelok. Vtedy už všetci videli, že je zle. Hneď ma brali na sekciu,“ spomína pani Danka na chvíle strachu a obáv.
Pôrodná hmotnosť ju šokovala
Keď sa pani Danka prebrala na izbe z narkózy, videla na ruke belasý náramok.
„Máme chlapčeka, vydýchla som si. Podľa sona mal mať okolo kila. S hrôzou som však zistila, že na náramku píše: pôrodná hmotnosť 420 gramov. Hneď v ten deň ho kňaz pokrstil. Lekárka mi povedala, že keď nepríde ku mne do rána, znamená to, že chlapček je bojovník. Bála som sa oko zažmúriť. Prišla až ráno, ale hneď od dverí mi kývala, že Matúško sa drží,“ hovorí pani Danka.
A Matúško bojoval. Mamu k nemu priviezli na vozíku až na druhý deň po pôrode.
„Bol to šok. Každá mama sa teší na okamih, keď si vezme do náručia svoje pekné okrúhle bábätko. Matúško mal na tvári kyslíkovú masku, na hlávke obrovskú čiapku a zakrývala ho deka. Keď ho odkryli, videla som len kostičky potiahnuté kožou. Toto je moje milované dieťatko?“ už sa pani Danka nebráni slzám.
Čas i Boh sa však ukázali milosrdní. Matúško, ktorý ešte vychudol na 350 gramov, prežil dve krízy, transfúzie, infekciu, dýchali zaňho prístroje. Z inkubátora do postieľky ho uložili až po troch mesiacoch, keď mal 1 700 gramov.
„Až vtedy som si konečne vydýchla. Manžel mu stále veril a mne neostávalo nič iné, len sa modliť. Veľa ľudí sa za Matúška modlilo. Ale aj za lekárov a sestričky, ktorí sa oň starali,“ hovorí.
Pomohol každý svojím dielom
Pani Danka mohla navštevovať dieťa v inkubátore len dvakrát denne na tridsať minút.
„Mohla som ho pohladkať a rozprávať sa s ním. Spočiatku som cestovala do Prešova každý deň. Lekárka ma varovala, že sa zložím, že si musím oddýchnuť a byť silná, aby som sa vládala oň starať, keď príde domov. Srdce mi však nedalo. Až po dvoch mesiacoch som návštevy zredukovala na štyri do týždňa,“ spomína.
Po mesačnej hospitalizácii sa na Katarínu vrátili mama i dieťa domov. „Lekári boli skôr skeptickí, nechceli nám dávať falošné nádeje. Také malé bábätko vlastne ešte nemali. Hovorili o zázraku. My sme verili, že bude dobre. Keď už toho toľko zvládol, verili sme, že sa nedá,“ hovorí pani Danka.
Každý pomohol svojím dielom: lekári odbornou starostlivosťou, rodičia láskou a obetou, ľudia modlitbami, Boh milosrdenstvom.
„Začal sa cirkevný rok Božieho milosrdenstva. Náš Matúško je dieťaťom Božieho milosrdenstva. Keby nebolo božej vôle, nebol by tu dnes medzi nami,“ hovorí pani Danka, ktorá po absolvovaní vysokoškolského štúdia roky pracovala v cirkevnej charite ako vedúca pracovníčka.
Všetko je tak, ako má byť
Kolotoč vyšetrení a návštev špecialistov sa stále krúti, ale Matúško robí viditeľné pokroky. Lezie štvornožky, postaví sa, džavotá, je veľmi vnímavý, bystrý a smelý. „Cvičíme, posilňujeme svaly, neraz si pri tom spoločne poplačeme. Je slabý jedák, ale má na to právo,“ vyratúva pani Danka.
Podľa slov lekárov je síce Matúško v motorickom vývine pol roka pozadu, prognózy sú však dobré. „Nič neľutujeme. Všetko je tak, ako má byť. Nič by som nemenila. Matúško je naším darom. Boh sa oňho stará, rodičia, starí rodičia i krstná mama ho ľúbia. Čo si viac môžeme želať?“ dodáva.
Tohtoročné Vianoce budú síce Matúškove druhé, ale prvé ozajstné. „Vlani bol drobučký, mal len 2 310 gramov. Väčšinu dňa prespal. Reagoval na svetlá a rozsvietený stromček. Teraz je to iné. Zaujímajú ho hračky, vie sa s nimi zahrať. Urobíme všetko pre jeho radosť,“ uzatvára pani Danka.
Matúško dokázal, že ho nezaujímajú len hračky. Počas našej návštevy povyberal všetky hrnce zo skrine a stihol ešte „poupratovať“ aj otcove cédečka v zásuvke.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
