Humenčan NIKOLA BANKOV má len sedemnásť rokov, ale už vie, čo od života chce. Druhý rok študuje na konzervatóriu v Žiline hru na saxofóne. Pre saxofón a džez sa rozhodol preto, že sa mu páčia. Toto leto strávil na prestížnej hudobnej škole v španielskej Valencii. Na celoslovenskej súťažnej prehliadke kapiel Nové tváre slovenského džezu získal cenu Najväčší objav súťaže. Vo vysokoškolských štúdiách by chcel pokračovať v Spojených štátoch. Jeho sen je preraziť v hudobnom svete. Je presvedčený, že všetko sa dá dosiahnuť, len za tým treba cieľavedome ísť. „Musím sa veľmi snažiť, čo aj robím. A budem sa ešte viac,“ hovorí.
Hrávaš odmalička...
Už ako šesťročný chlapec som začal hrať na zobcovej flaute. Hral som na nej tri roky. Popri tom som chodil do zušky na spev, výtvarnú a na gitaru. Spieval som v detskom projekte s Mariánom Čekovským. Dychový nástroj ma však zaujal najviac. Po troch rokoch som si mohol vybrať, či zostanem pri flaute alebo sa rozhodnem pre „zložitejší“ nástroj. Saxofón som si vybral preto, že sa mi páčil. Radil som sa s rodičmi, podporili ma v mojom rozhodnutí.
Sú vo vašej rodine hudobníci?
Z maminej strany nikto nehral na hudobnom nástroji, len mamin brat „rekreačne“ na akordeóne. Otec za mlada chodil do základnej umeleckej školy na gitaru.
Kedy si začal brať hru naozaj vážne?
Hru na flaute som vzhľadom na svoj vek nebral príliš vážne. Bol som ešte malý a nevedel som, čo by som chcel v budúcnosti robiť. Cvičil som, pripravoval som sa na hodiny. Až keď som sa prihlásil na saxofón, začalo to byť naozaj. Prvý rok som sa zoznamoval s nástrojom, učil sa nátisk. Keď som bol tretiak na zuške, môj učiteľ Matúš Jeňo ma prihlásil na celoslovenskú súťaž v Starej Ľubovni. Bol som ôsmak na základnej škole. Začal som veľa cvičiť, lebo som si uvedomoval, že keď chcem niečo dosiahnuť, musím sa pripravovať. Podarilo sa mi vyhrať vo svojej kategórii. Uvedomil som si, že to, čo robím, má zmysel a že v tom chcem pokračovať. Už vtedy som sa rozhodol, že chcem ísť na konzervatórium a vybral som si hudobný život. Začal som sa mu venovať naplno. O rok som sa stal aj laureátom súťaže. To ma už len uistilo v správnosti môjho rozhodnutia.
Prečo práve džez?
Spolu so saxofónom som do deviateho ročníka základnej školy chodil aj na gitaru. Potom som s tým prestal, lebo toho bolo veľa. Učiteľ mi vždy hovorieval o džeze, púšťal mi nahrávky. Zapáčil sa mi, ide zo srdca. Je náladový a spontánny, je vyjadrením svojho vnútra. Umelec môže do hry vložiť sám seba a vyjadriť to hudbou. V iných žánroch také niečo nie je možné. Tu sa dá vyjadriť hudbou všetko, čo prežívate a môžete improvizovať.
Aké je to v škole?
V škole sa mi páči. Hudbe sa venujem každý deň, robím to, čo ma baví. Chodím aj do tanečného orchestra big band, hráme swingové a džezové veci. Učíme sa klasiku. Máme profesora, ktorý ovláda aj džez a od prvého ročníka spolupracujeme. Od prvého ročníka chodím do Bratislavy na súkromné hodiny k Radovanovi Tariškovi, ktorý je široko – ďaleko najlepší altsaxofonista. Je môj veľký vzor. Usmerňuje ma. Som v hudbe úplne ponorený a beriem to vážne. Do Bratislavy cestujem každý druhý týždeň. Tam sme zložili aj novú kapelu, čo znamená spoločné skúšky a to zase viac cestovania.
Vyzerá to, že vlastne stále hráš!
Každý deň cvičím hodiny. Platí, že cvičenie robí majstra. Aj džezové hviezdy vysvetľujú, že cvičiť treba, lebo ich to posúva dopredu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
