Miznúci svet predstavili vo Vihorlatskom múzeu pred pár dňami. Generačné príbehy na malom priestore. Aj o tom je úsilie Márie Miškovej a jej kolegov, priblížiť čas a atmosféru mesta, v ktorom žijeme. Miznúci svet vo svojom štvrtom voľnom pokračovaní odkrýva svet myšlienok, zamyslení, drobných príbehov ľudí, ktorí sa tu narodili, žili alebo sú v kolorite mesta stále prítomní. A niekedy aj napriek veľkej vzdialenosti.
HUMENNÉ. Desať príbehov ľudí vyrozprávaných s najväčšou autenticitou, niekedy v nárečí pri osobných stretnutiach. Dvaja z oslovených sa vydania brožúry nedočkali, ale ich spomienky zostanú navždy súčasťou štvrtého pokračovania Miznúceho sveta.
Uvedomujeme si, že čas, ktorý žijeme, je rovnako dôležitý ako ten, ktorý sme žili. A tam, kde sa žije autenticky, stále vznikajú príbehy ľudí. S nimi sa formuje aj naše myslenie, reflexia i presahy - od seba k iným. Svoju zbierku spomienok si každý nosíme v sebe. Sú súčasťou mnohých odpovedí na otázku, kto sme.
"Desať ľudí v priebehu tohto roka spomínalo na svoj život, zážitky, najsilnejšie dojmy spojené s Humenným. Žiaden z nich nemal ambíciu literárne sa angažovať, ich prejav je natoľko autentický, že niekedy nie je štylisticky správny, ale čitateľ nám to hádam odpustí. Dvaja z nich dokonca už nie sú medzi nami, v priebehu roka od nás navždy odišli," približuje zákulisie príprav brožúry Mária Mišková z Vihorlatského múzea, autorka projektu.
Príbeh 1
Michal Július Griger (1912- 1999) Humenčan, posledný prior rehoľnej komunity Milosrdných bratov do roku 1950.
Prostredníctvom zachyteného svedectva sa nám v priereze predstavujú úryvky zo života a detstva, stráveného bez otca, ktorý padol v 1. sv. vojne, v chudobe na Hrnčiarskej ulici, pokračujúc vo vlastnej vojenskej službe, počas ktorej prišlo oslovenie k rehoľnému povolaniu, vypuknutie 2. sv. vojny a práca ošetrovateľa chorých.
Rok 1950 a s ním internovanie do mnohých pracovných táborov a životné finále pokračujúce v pomoci chorým a núdznym.
A vedľa toho vždy živý záujem o históriu svojho mesta a zachovanie cenných predmetov sakrálneho charakteru.
Príbeh 2
Iný životný príbeh prerozprávala sesternica Mária o odvážnom mladom mužovi Štefanovi Petrušovskom (1919 - 1945), aktívne zapojeného do ilegálneho protifašistického odboja v Humennom.
Príbeh 3
"Mária Jurušová (1927) nás sprevádza celou ulicou svojho detstva, opisuje jednotlivé domy, mlyn, kino, krčmy u Mandľa i Ďuraška, obchody s potravinami. Osobitnú spomienku venuje kňazovi a fotografovi Mikulášovi A. Kereszténymu, ktorý mal v tom čase zásadný vplyv na mládež v meste. V úsmevnom tóne sa ponorila aj do nedávnej minulosti, keď ako dôchodkyňa bola uvádzačkou v kine," spomína Mišková.
Príbeh 4
Mečislav Olejáš (1928 ) so smútkom i trpkosťou opisuje demoláciu Štefánikovej sochy na námestí, ale aj osobné peripetie, súvisiace s vypuknutím vojny.
Príbeh 5
Prostredníctvom rozhovoru zaťa so svojím svokrom spoznávame osudy slovenského vojaka Andreja Bálinta (1922 – 2015) na frontoch 2. sv. vojny.
Príbeh 6
Kamil Tomko (1933) už vyše 40 rokov žije v nemeckom Iserlohne, ale srdcom je vždy v rodisku. Jeho zaujímavý, rozmanitý a na životné skúsenosti bohatý život by stál za samostatný titul.
V lete, keď sa znova raz vrátil domov, na spoločnom stretnutí a autorkou publikácie sa sústredili na osobnú spomienku okolo príbehu sochy sv. Jána Nepomuckého.
Príbeh 7
S Kudlovcami detstva a mladosti bol spätý Dezider Račko (1936 - 2015). Spomína práce na poli a okolo domu, keď osobné záujmy museli ísť bokom.
Pozornosť venoval aj fotografickej činnosti svojho otca a nedeľnému fotografovaniu v "ateliéri" uprostred dvora.
Príbeh 8
Pre Irenu Košickú (1942) detstvo v rodine vychýreného humenského mäsiara a jeho úcta, zodpovednosť a čestnosť k remeslu a ľuďom, našli celoživotný vzor.
Príbeh 9
Košickej rovesník Štefan Molokáč (1942) žije v Austrálii v Townsville. Povzbudený predchádzajúcimi vydaniami Miznúceho sveta spracoval svoje reflexie na Humenné, v čase keď rástol na Ružovej ulici.
Škola, hry, záujmy o šport a kultúru, študentské prekáračky, prázdninové zážitky - to všetko sviežo a s humorom zachytil v celej sérii drobných príbehov.
Príbeh 10
Anton Petrušovský (1945) sa narodil počas evakuácie takmer na sklonku vojny. Otcove zážitky z vojny, život po príchode do Humenného, roky strávené na Ulici Staré kasárne, mliekárka Ela Kovássyová, ale aj "dobrodružný vstup " do kina bez lístkov - vyvažuje miestami trpké svedectvo mladíckymi výstrelkami, nad ktorými dnes, už iba mávne rukou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
