Pomerne krátke, ale pritom široké a intenzívne pôsobenie jezuitov v Humennom bolo natoľko úspešné, že jezuita Michal Lacko na podklade vatikánskych archívov mohol v období silnej totality v bývalom Československu uverejniť v zahraničí príspevok s výstižným názvom: „Humenné. Politické, kultúrne a náboženské stredisko na východnom Slovensku v 17. storočí“.
HUMENNÉ. Katolícka cirkev začala s väčšou intenzitou rozvíjať svoju činnosť až po koncile v Tridente (1545 – 1562) Nastúpením Mikuláša Oláha na arcibiskupský úrad sa začala rozvíjať rekatolizácia.
Veľkým prínosom rekatolizácie sa stali jezuiti. Najaktívnejšia misijná činnosť jezuitov sa usilovala v celom Uhorsku, aj v jeho severovýchodnej časti v Humennom, rozšíriť svoju prácu.
Gróf Juraj III. Druget sa po skončení štúdií usiloval v Humennom o znovu pozdvihnutie katolíckej viery.
Podarilo sa mu to v roku 1608, keď mu Pavol Rákoci poslal do Humenného dvoch jezuitských pátrov, jedného ako kaplána pre grófsku rodinu a druhého pre pastoráciu v meste a okolí.
Na základe podrobných jezuitských správ môžeme sledovať prácu jezuitov v troch základných oblastiach: pastoračná práca na humenských majetkoch, škola a šľachtické misie spojené s konverziami.
Práca jezuitov sa v Humennom postupne rozrastala, čomu napomohlo aj to, že v roku 1609 sa Juraj III. Druget stal zemplínskym županom. V tom istom roku prišiel do Humenného páter Alexander Dobokai, ktorý sa stal superiorom tejto misie.
Jezuiti bývali v grófskom kaštieli. Misionársku prácu vykonávali nielen v meste, ale aj v okolí. Pastoračná a misijná činnosť jezuitov sa požehnane rozšírila, a tak sa Humenné v rokoch 1615 – 1618 stalo centrálnym domom misijnej činnosti v Hornom Uhorsku.
Spravovalo až deväť misijných staníc: misiu užhorodskú, mukačevskú, seredniansku, satmársku, rákociovskú, kišvardianskú, pácinskú, parchovanskú a košickú. Jedna z významných jezuitských misií sa uskutočnila v prvej polovici 17. storočia aj na panstve humenských Drugetovcov.
Založenie gymnázia
Juraj III. Druget pod vplyvom úspešnej misionárskej a pastoračnej práce jezuitov začal uvažovať aj o založení gymnázia.
Preto roku 1612 adresoval list generálnemu predstavenému pátrovi Klaudiovi Aquavivovi do Ríma, so žiadosťou, aby mohlo byť v Humennom zriadené kolégium.
O skutočnom záujme grófa Juraja III. Drugeta založiť jezuitské gymnázium v Humennom, svedčí aj list, ktorý poslal Alexandrovi Dobokaiovi.
„Faru i školu som pekne opravil. I dôchodky som Vám zabezpečil, len aby Vás Boh čím skôr priviedol. Vy sami by ste sa mali tej veci obidvomi rukami chytiť,“ napísal v ňom.
Jezuiti prišli do Humenného 23. novembra 1612. Pre ich pôsobenie dal gróf opraviť zničený františkánsky kláštor s kostolom a daroval ho jezuitom.
Zároveň založil aj potrebnú základinu pre zabezpečenie hmotných potrieb kláštora a kostola. Jezuiti sa tak plne zapojili do pastoračnej činnosti.
Vo farskom kostole kázali po slovensky a vo svojom kostole po maďarsky. Postupne začali misijnú prácu aj po okolitých dedinách, a to s veľkým úspechom.
V roku 1614 sa vytvorila v Humennom početná 15-členná komunita jezuitov. V nasledujúcom roku schválil generálny predstavený rehole páter Klaudius Aquaviva zriadenie rezidencie a gymnázia v Humennom.
Následne 2. júla vydal Juraj III. Druget v Užhorode zakladajúcu listinu kolégia. Obsah listiny je veľmi bohatý a pekne vyjadruje šľachetný úmysel zakladateľa.
„Keď sme sa presvedčili, že najúčinnejším prostriedkom na to bude, keď sa naša mládež bude už od útleho veku správne vyučovať pomocou vážnych a na to súcich mužov, ktorí by ju vyučovali, aby svedomitosťou a kresťanskými mravmi bola ozdobená, presvedčili sme sa, že na to sú najpovolanejší rehoľníci Spoločnosti Ježišovej,“ čítame v nej.
Zakladajúcu listinu kolégia potvrdil aj cisár Matej II. Za prvého rektora bol menovaný P. Alexander Dobokai.
Škola začala svoju činnosť už v školskom roku 1614 – 1615. Jej prvým prefektom sa stal P. Leonard Klasovič, vyššiu triedu gramatiky viedol P. Juraj Mojzes, nižšiu iný magister.
O rok neskôr pribudla aj humanitná trieda a v tom čase bol prefektom P. Štefan Pongrác.
Vývoj a úroveň školy rástli tak úspešne, že v roku 1619 bola v Humennom už úplná stredná škola, ktorá mala aj triedu rétoriky. Prefektom školy sa stal P. Juraj Mojzes a pri vyučovaní mu pomáhali šiesti magistri.
Študenti boli odvšadiaľ
Gymnázium navštevovali predovšetkým študenti zo šľachtických rodín Uhorska, ale aj Sedmohradska, z Dalmácie, Chorvátska a zo Sikulska.
O jeho vysokej úrovni svedčí aj fakt, že medzi katolíckymi študentmi boli aj mnohí protestantskí mladíci. S uznaním sa o gymnáziu vyjadril aj kronikár.
„Mnohí šľachtici, medzi nimi aj nekatolíci, prichádzajú pozrieť si naše kolégium, obdivujú našu mládež, veľmi si chvália spôsob vyučovania a žiadajú si dať do našej školy svojich synov. Istý vzdelaný muž odvážil sa tvrdiť, že v celom Uhorsku niet lepšieho gymnázia ako je toto naše, ktoré je ešte iba v začiatkoch,“ napísal.
Jezuiti mali na gymnáziu vyše 200 študentov. Mnohí, pretože boli zďaleka, dostali ubytovanie a stravu lacnejšie.
V roku 1619 malo gymnázium 27 profesorov, z ktorých šiesti boli už magistri. Bol to čas najplodnejšej a najkrajšej práce pre kolégium.
Nútený exodus
Pokojný život gymnázia narušilo v roku 1619 povstanie Gabriela Betlena. Pred jeho útokom utiekol Juraj Druget do Poľska, kde ho nasledovali aj jezuiti. Pracovali tam v rôznych kolégiách a rezidenciách svojho rádu.
Od roku 1619 bolo vyučovanie na humenskom gymnáziu prerušené, ustala aj ďalšia jezuitská činnosť. Do tohto obdobia spadá smrť Juraja III. Drugeta (1620).
Na smrteľnej posteli prosil svojho syna Jána X., aby sa postaral o jezuitov. Jezuitom sa podarilo vrátiť do Humenného až okolo roku 1629 (alebo 1630) a hneď začali s prípravou obnovenia gymnázia.
V roku 1632 už začalo riadne vyučovanie. Rektorom sa stal Michal Besko, neskôr Gregor Forró a Tomáš Jazberéni. Gróf Ján X. Druget otcove slová, aby sa postaral o rehoľníkov, zobral vážne.
Povstanie opäť narušilo pokoj
Pokojná činnosť rehoľníkov opäť netrvala dlho. V roku 1643 vypuklo povstanie Juraja Rákociho, pred ktorým utiekol Ján X. Druget do Užhorodu. Jezuiti nasledovali grófa.
Keď sa Juraj Rákoci so svojimi vojakmi dostal do Humenného, plný zlosti zničil celé mesto a hrady Jasenov a Brekov.
Časť jezuitov sa po 1. decembri 1645 síce vrátila do Humenného, ale kolégium už neobnovili. Sústredili sa len na pastoračnú prácu v meste a v okolí.
Jezuitov už Ján X. Druget ponechal v Užhorode, kde boli v bezpečí. Založili tam v roku 1636 kolégium. Zakladajúca listina pre kolégium bola vystavená 31. júla 1640.
Ale úradné preloženie kolégia z Humenného dala grófka Anna Drugetová, rodená Jakušičová, až 8. októbra 1648. Jezuiti v Užhorode pracovali s úspechom na gymnáziu i v pastorácii až do zrušenia rehole v roku 1773.
Vyučovanie na jezuitskom gymnáziu
Dôležitou súčasťou jezuitského misijného pôsobenia bolo aj školstvo, ktoré umožňovalo vhodne pôsobiť na žiakov a zároveň ich formovať.
Tým, že jezuiti začali vyučovať rehoľnú i laickú mládež, stali sa prvou rehoľou, ktorá za hlavný prostriedok na dosiahnutie svojho apoštolského cieľa prijala vzdelávanie a katolícku výchovu mládeže.
Intelektuálne a mravné vzdelanie mládeže tak vytváralo najlepšie predpoklady pre definovanie si svojho náboženského života a jeho nasmerovania.
Plán vyšších štúdií vypracovali prví jezuiti na základe novej teologickej metódy P. Františka Vittoria, k tomu pridali aj vlastné skúsenosti, ktoré získali na univerzitných štúdiách v Paríži, i z predpisov Tridentského koncilu.
Štúdium na jezuitských školách malo „kultivovať intelektuálne talenty a priviesť ich k najvyššej dokonalosti“, pritom sa nesmelo zabudnúť na to, že „všetko má byť riadené tak, aby počas štúdia na prvom mieste bola zbožnosť“.
Jednotnosť a ucelený výchovný systém jezuitov zabezpečovalo Ratio studiorum. Jezuiti ponúkali nižšie a vyššie vzdelanie. Nižšie vzdelanie predstavovali dnešné gymnáziá a vyššie štúdiá univerzity.
Gymnázium malo obyčajne šesť tried. V tom čase mohli študovať len chlapci. Prvé štyri ročníky (parvistae, principistae, gramatica, syntax) mali zvládnuť latinskú a grécku gramatiku a v piatom ročníku (poetica) rozvíjať vyjadrovacie schopnosti.
Cieľom šiesteho ročníka (rhetorika) bolo to, aby žiak nadobudol čo najlepšie rečnícke schopnosti a dospel „k opravdivej cicerónskej dokonalosti“.
Školský rok sa delil na dva polroky a trval od 1. novembra do polovice septembra. Zápis bol 1. novembra a túto úlohu mal na starosti prefekt gymnázia (riaditeľ).
Po zápise nasledovalo slávnostné Veni Sancte Spiritus, ktoré viedol páter superior, a potom vo veľkej sále gymnázia prečítal všetkým prítomným žiakom pravidlá školského poriadku.
V týždni sa vyučovalo štyri dni, z nich utorok, štvrtok a nedeľa boli voľné dni. Okrem týchto dní boli voľnými dňami aj niektoré sviatky a niekoľko dní na fašiangy, na konci 1. polroka, v máji tri dni s majálesom.
Žiaci boli disciplinovaní
Autori jezuitských správ chválili disciplínu žiakov. Uvádzajú, že hlavnou zásadou vo výchove bolo, aby sa vyučujúci neprenáhlil.
Trestať sa mali len skutočné viny, pritom telesné tresty mohli byť len v krajnom prípade, aj to cez niekoho iného.
Prepustiť žiaka mohli len s dovolením superiora, príčinou bolo obyčajne časté vynechávanie školy, alebo neposlušnosť takého stupňa, že iné pokuty už nepomáhali a ďalší pobyt dotyčného by bol na škodu ostatným.
Medzi profesormi boli aj niektorí Slováci, čo malo dobrý vplyv na slovenských študentov. Štúdium bolo spestrované divadelnými hrami (po latinsky), verejnými exámenmi s udeľovaním cien a akadémiami.
Náboženstvo sa vyučovalo hodinu týždenne. Sústredilo sa na výučbu z katechizmu od P. Petra Kanisia a Evanjelia.
K tomu treba ešte prirátať aj ostatné aktivity, ktoré mali dopĺňať výchovu a vzdelávanie, napríklad divadelné predstavenia.
Úlohou prvých dvoch tried bolo osvojiť si celkom dobre elementárne čiastky latinskej gramatiky a začiatky syntaxe.
Čítankou bola osobitná zbierka ľahších listov od Cicera. Tie najprv preložili do materčiny a z nej späť do latinčiny. Aj sobotný latinský katechizmus brali ako takúto čítanku. Z gréčtiny absolvovali látku až po slovesá.
Veľké prázdniny boli v septembri a októbri. Skúšky sa konali koncom každého polroka v prítomnosti pozvaných hostí.
Záverečná slávnosť školského roka bola vo veľkej ozdobenej sieni a za prítomnosti pozvaných hostí.
Slávnostný rečník mal najprv reč, nasledovalo divadelné predstavenie a pre najlepších nechýbali odmeny. Celú slávnosť ukončil spev Te Deum v kostole, potom už nasledoval rozchod žiakov domov.
Sviatky a slávnosti, ktoré na gymnáziu svätili, okrem riadnych cirkevných sviatkov, boli: na sviatok sv. Ignáca, sv. Františka Xaverského a sv. Alojza.
Pred sviatkom sv. Ignáca sa konali tri dni duchovné cvičenia, pred sv. Františkom Xaverským desať dní pobožnosti. Pred sviatkom sv. Alojza sa konala pobožnosť počas desiatich nedieľ.
Zomrel mučeníckou smrťou
Humenské kolégium malo veľa vzdelaných profesorov, ktorí študovali na vtedajších najlepších školách.
V nemalej miere vynikali kresťanským životom. Svedectvo vlastného života dokázali aj mučeníckou smrťou. Jeden z mnohých bol aj páter Štefan Pongrác, ktorý pôsobil v humenskom kolégiu v rokoch 1616 – 1618.
Štefan Pongrác sa narodil v roku 1582 alebo 1583 v Alvinci v Sedmohradsku, terajšom Rumunsku. Ako 18-ročného ho rodičia poslali do jezuitského gymnázia v Kluži. Túžili, aby sa ich syn dal na vojenskú alebo politickú kariéru.
Štefan sa však rozhodol inak a vstúpil k jezuitom v Brne. Po dvojročnom noviciáte zložil 11. júla 1604 prvé rehoľné sľuby. Po nich ho predstavení poslali na štúdiá do Prahy.
Počas vlastného štúdia súčasne učil aj v nižších triedach jezuitského gymnázia. V roku 1607 pokračoval vo filozofických štúdiách v Ľubľane.
V nasledujúcom roku ich ukončil v Klagenfurte s titulom magister. Tam ho poverili, aby učil latinčinu až do roku 1611.
Po tejto dôkladnej príprave ho poslali do Štajerského Hradca na štvorročné teologické štúdiá. Skončil ich s výbornými výsledkami a v máji roku 1615 bol vysvätený za kňaza. Vtedy mal 32 rokov.
Predstavení mladého vzdelaného kňaza poslali s misionárskym poslaním do Humenného. V rokoch 1616 – 1618 bol prefektom gymnázia a kazateľom v meste.
Jeho hlboký duchovný život, ako aj učenosť a príkladný život, priniesli bohaté ovocie u žiakov gymnázia, ale aj medzi ľuďmi v Humennom a okolí.
Po krátkom účinkovaní na jeho prvom pôsobisku ho predstavení znovu poslali na ďalšiu misijnú prácu. Keďže jezuiti, ktorí pracovali v Košiciach, patrili ešte pod misiu v Humennom, jeho úlohou bolo osamostatniť túto misiu a pracovať pre košických veriacich.
V júli 1619 si spolu s kanonikom Marekom Križinom vykonal duchovné cvičenia v Humennom. Nimi sa dobre pripravili na blížiace sa dni utrpenia.
V roku 1619 Gabriel Betlen obsadil mesto Košice a 7. septembra jeho vojaci krutým mučením pripravili o život dvoch jezuitov: P. Štefana Pongráca a P. Melichara Grodeckého a ostrihomského kanonika Marka Križina.
Horlivá práca jezuitov priniesla veľmi pekné výsledky, pozornosť, ale i závisť. Misia jezuitov nebola v Humennom a v jeho okolí dlhá, ale zanechala hlbokú brázdu.
Jezuiti dokázali vo svojom gymnáziu vychovávať a formovať mladých ľudí nielen po ľudskej a intelektuálnej stránke, ale aj viesť k praktickému kresťanskému životu. Dodnes vidíme bohaté duchovné ovocie ich práce.
Autor: Štefan Lenčiš
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
