Silvia Knapiková (40) vyštudovala pedagogiku a psychológiu vo vzdelávaní dospelých. Neskôr sa špecializovala na gerontopedagogiku a prácu s ľuďmi s demenciou a Alzheimerovou chorobou. Územnému spolku Slovenského Červeného kríža (SČK) v Humennom šéfuje už šiesty rok. Naštartovala jeho činnosť a napriek mnohým zlepšeniam v práci má smelé plány a živí v sebe vieru, že stále sa dá dosiahnuť viac. Vždy usmiata, príjemná a rozhodná žena má vo vzťahu k ľuďom jasno: každý musí dostať šancu.
Istý čas ste žili a pracovali v cudzine, v USA v New Yorku. Ako sa vám tam žilo?
Do USA som odcestovala s manželom v roku 1997. Mala som vtedy 21 rokov a v hlave veľké sny. Vytriezvela som z nich hneď v prvých hodinách v krajine neobmedzených možnosti. Napodiv sa mi tam žilo veľmi smutne. Som rodinný typ, chýbala mi rodina. Na moje prekvapenie som to začala pociťovať až tam. Potvrdili sa teda slová, že všetko si začneš vážiť, až keď to stratíš. A práve tým som najviac trpela, hoci som tam mala veľké množstvo priateľov z celej východnej Európy. Domov sme volávali raz týždenne po 20 minút. Vtedy nebol skype, internet, mobil a množstvo iných súčasných komunikačných technológií. Pamätám si, keď som raz chcela zatelefonovať starej mame. Vtedy nemala doma pevnú linku, tak som volala k jej susede, ktorá po ňu utekala o dušu. Hovor mohol pokračovať až o desať minút. Chvíľu sme si pohovorili, ostatné minúty sme preplakali, boli to vzácne chvíle. Nebolo to tak dávno, veď odvtedy prešlo len dvadsať rokov. Dnes máme všetci po dva mobily, aj sa v nich navzájom môžeme vidieť, a tak obyčajné veci prestali byť pre nás také vzácne. Moje dcéry sa týmto mojim príhodám už iba smejú.
Prečo ste sa rozhodli odísť zo Slovenska?
Bolo to rýchle rozhodnutie dvoch mladých ľudí, ktorí sa chceli postaviť na vlastné nohy a nebolo nikoho, kto by im pomohol. Chceli sme mať vlastný domov, potom deti, no chýbali nám peniaze. Nebolo toľko hypoték ako dnes, k vlastnému bývaniu sme sa mohli dostať len ťažko. Tak sme sa vydali do sveta. Nič nás tu nedržalo, deti sme nemali. Dnes si s odstupom času hovorím, že to bola obrovská životná skúsenosť, z ktorej čerpám stále a myslím si, že aj budem do konca života.
Prečo ste sa vrátili?
Nikdy som tam nechcela ostať. Nebola som materiálne založený človek, pochádzam z veľmi skromných pomerov. Mali sme s manželom cieľ a ostatné sme neriešili. Aj keď som tam už mala dobré zázemie, ponuky pracovať, nelákalo ma to. Srdcom som bola stále doma, na Slovensku. A tak sme koncom augusta 2001 prileteli na Slovensko navždy, bez nejakých veľkých emócií sme začali zapadať do starých koľají. Priznám sa, nebolo to vôbec ľahké, ale zvládli sme to. Krátko po našom prílete nastali v USA obrovské spoločenské a ekonomické zmeny pre 11. september. Bola som rada, že som doma.
Prečo ste sa prihlásili na konkurz do SČK?
Bolo to dlho po návrate z USA. Prihlásila som sa len tak. Chcela som zmeniť predchádzajúce zamestnanie a hľadala som si v meste nové. Už som to veľakrát spomínala, prihlásila som sa do výberového konania a vybrali ma. Túto story mi skoro nikto neverí, ale u nás na Červenom kríži to tak funguje, známosti nikomu nepomôžu. Je to ťažká práca a obrovský tlak, buď to dáš, alebo nie. Prácu Červeného kríža som dovtedy registrovala veľmi málo, bol pre mňa taký tajomný. Nevedela som vôbec, čo robí, no mala som predstavu, čo by robiť mal. A robí to. U nás v meste určite, ale aj inde na Slovensku.
Je ľahké pre vás stotožniť sa s princípmi tejto organizácie?
Pre mňa áno. Naša organizácia vyznáva sedem princípov a ktokoľvek by sa ich snažil porušiť, ukončíme s ním spoluprácu. Iná možnosť neexistuje. Samozrejme, že sa našlo pár odvážlivcov, ktorých zámer bol skôr osobný, ako všeobecne prospešný. Tým sme zamávali na rozlúčku. Ostatným sa vieme poďakovať na národnej úrovni. To ale pre ľudí, ktorí nás naozaj úprimne podporujú, nie je vôbec dôležité. Netúžia po tom, iba výnimočne prikývnu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
