Neustále sa vzdeláva a cesta je nepreskúmaná.
SLOVENSKÉ NOVÉ MESTO. Edita Takáčová zo Slovenského Nového Mesta (okr. Trebišov) položila na stôl knihu o smrteľnosti, zalistovala v nej a vraví: „Tu často hľadám riešenia na nečakané a nezvyčajné situácie, ktoré život okolo nás prináša. Ani tu nie sú odpovede jednoznačné a priame, pretože nič nie je v záverečných minútach života človeka také jednoduché ako smrť, ale zároveň nesmierne ťažké a zložité.“
„Keď som sa pred niekoľkými rokmi rozhodla odísť z istého miesta zdravotnej sestry v ambulancii, mnohí sa mi čudovali,“ zahĺbi sa do svojich spomienok.
„Zvolila som si cestu nepreskúmanú, lákala ma myšlienka na zriadenie kamenného hospicu, kde sa poskytujú služby ťažko chorým a často sme my poslední, ktorí podržíme ruku umierajúcemu“.
O paliatívnu medicínu nie je záujem
Pani Edita mala svoju predstavu, ako pokračovať.
„Mala som prvých šesť pacientov a neskôr štyria z nich zomreli. Stála som na križovatke a kládla otázku, ako ďalej. Legislatívne to u nás nebolo celkom vyriešené. Ťažko a dlho sa prekonávala dôvera, či skôr nedôvera pacientov a ich príbuzných, ktorí okrem nemocničných zariadení nepoznali nič iné, nové, čo by chorým ľuďom uľahčilo posledné dni života. Hospic je zdravotné zariadenie, kde sa u ťažko chorých lieči bolesť. Ale na to musia byť vytvorené podmienky – pripravený odborný tím, ktorý tvoria lekár, sestra, fyzioterapeut, dietoterapeut, sociálny pracovník, sociológ, právnik, psychológ, zdravotnícky asistent i kňaz. A tak sme pri probléme. Chýbajú lekári, lebo, žiaľ, taká je pravda, že oni si nerozširujú kvalifikáciu o paliatívnu medicínu. Pravdepodobne to nie je atraktívny medicínsky odbor.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
