„Pochválen! My sme… viete o čo ide? Musí sa to ale robiť v naprostej tajnosti.” „Koľko dávajú ostatní?” šeptom sa spýtala pani Mária. „Okolo dvesto-tristo korún,” odvetil jeden z dvojice mladých mužov.
V druhej polovici 60. rokov minulého storočia, keď v nadšenom budovaní socializmu nastalo aspoň trochu uvoľnenia a nakrátko sa prebudila aj náboženská sloboda, náhle sa roztrhlo vrece s kopou podvodníkov.
Čoskoro to pochopili aj tí, ktorí prispeli na výstavbu nových kostolov.
Načim ešte pripomenúť, že nedôvera v tom čase veľmi nejestvovala. A ak by aj bola, podvodníci ju lámali jednoducho: “Pani, ja tu musím napísať vaše meno, stačí len tak, ako všetci uvádzajú, tu vidíte... napríklad rodina Kováčova 150 korún, podpis, rodina Kolárová 300 korún, podpis, a tak ďalej. Všetko je presne zapísané, zaevidované, nemusíte sa ničoho obávať, peniaze idú na správnu vec.”
Svoju bohumilú aktivitu podvodníci podporili aj ďalšími slovami: „Vidíte, aká je dnes bezbožnosť aj so všetkými sprievodnými prejavmi – násilie, krádeže, alkoholizmus, neúcta medzi ľuďmi, sused by suseda utopil v lyžičke vody... Treba preto podporovať náboženský život! A to aj výstavbou nových kostolov.”
Vypátrať a dobiť!
Keď už pokútne zbierky na nové kostoly nadobudli väčší rozmer, začali sa nimi zaoberať na Okresnom výbore Komunistickej strany Slovenska v Prešove.
Predvolali si okresné vedenie Zboru národnej bezpečnosti a porada začala veľmi ostro: „Súdruhovia, tieto aktivity sa už nebezpečne rozšírili nielen v celom Prešovskom, ale čiastočne i v susedných okresoch, treba ich zaraziť! Aktérov okamžite vypátrať, dobiť, dokopať. A pre súd pripraviť pokyny ako má postupovať! To po prvé! A po druhé, vypátrať a nemilosrdne postihnúť aj tých, čo peniaze dávali. To nemôžeme nechať len tak, treba to zahatiť, aby sa to nedozvedeli na ústrednom výbore v Prahe alebo nedajbože v Moskve! Okamžite by sme leteli – vy z bezpečnosti, my zo straníckych funkcií.”
Keď sa poradili čo a ako, jeden z tajomníkov okresného výboru strany sa na chvíľu nemo zahľadel do steny a potom zabúchal po stole: “A najväčšia sranda je, že o tých zbierkach na nové kostoly farárikovia vôbec nič nevedia!”
Jozefína a tie ďalšie...
Na odhaľovaní prípadu sa okrem bezpečnostných zložiek podieľali po svojej linke aj pracovníci tzv. cirkevných referátov národných výborov. Matej, ktorý v tom čase pracoval ako šofér na Okresnom národnom výbore v Prešove, to teda hneď vedel a po príchode z práce zvestoval manželke.
Viera zbledla a utekala za susedkou: „Joža, Maťo prišiel z roboty s tým, že je to celé podvod a vyšetruje to bezpečnosť! Ty si koľko dala?”
“Tristo,” odvetila Jozefína a stíšila sa k modlitbe: ”Svätá Mária, matka Božia, pros za nás hriešnych…”
Účelová tendenčnosť?
“To je úloha číslo jeden! Budú na nej robiť všetky zložky verejnej a štátnej bezpečnosti vrátane dopravy, kriminálky a tak ďalej, Všetko ostatné je druhoradé!” zdôraznil okresný náčelník. Chlapi z kriminálky hneď začali tipovať možných páchateľov. Vtom si jeden z nich spomenul na Tóna, ktorý bol za početné drobné podvody trikrát odsúdený a len dva mesiace predtým sa vrátil z basy. „On by mohol o tom dačo vedieť,” povedal podpráporčík N.
Tóna vypočúvali opakovane a nehladkali ho. Dobitý a skrvavený sa snažil presvedčiť o tom, že s prípadom nič nemá: „Viete, že ja robím celkom iné veci. Ja ani neviem ako kostol funguje, či sa dávajú peniaze farárovi či kostolníčke alebo sa niekde posielajú alebo sa zbierajú každú nedeľu, ja tie veci neovládam, ja som v živote do kostola nechodil!”
Podpráporčík N. do úradného záznamu zapísal, že jeho výpoveď je „účelovo tendenčná, lebo sa chce vyviniť z prípadu.”
Keďže ale ani jedna z poškodených žien ho nespoznala, napríklad pani Mária vypovedala „Tí dvaja vyzerali celkom inak, ani jeden z nich sa naňho nepodobá,” tak kriminalisti Tóna pustili a prípad zostal neobjasnený.
(Mená aktérov príbehu sú z etických dôvodov pozmenené.)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
