Pred dvomi rokmi sa ešte nepoznali, dnes sa síce každá snaží o svoj kúsok šťastia pre vlastnú rodinu, ale našli si aj spoločný záujem a cieľ. Hľadajú dobrých ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť tým najzraniteľnejším.
HUMENNÉ. Máriu Drevickú a Evu Demkovú spojil rovnaký osud. Sú mamami detí s telesným a mentálnym postihnutím a obidve sú príliš akčné na to, aby sedeli v kúte a čakali, že bude lepšie.
Vedia, že ich deti milujú vodu, že im robí dobre, že im pomáha. Vybavili aquapark za symbolické vstupné a zobrali so sebou aj spolužiakov svojich detí zo Spojenej školy internátnej v Humennom, ich rodičov, rodinných príslušníkov i pedagogický dozor. Partia sa rozrástla na osem desiatok ľudí.
Majka : Večné dieťa
Majka má 15 rokov, do tejto školy chodí štvrtý rok. Ako malá odchádzala od mamy 400 km do školy v Brezolupoch, potom do Prešova.
Má detskú mozgovú obrnu, silnú hyperaktivitu. Na prvý pohľad veľká slečna je večným dieťaťom. Komunikuje len veľmi ťažko, neorientuje sa v čase ani v priestore.
Finančné problémy Majkinej mamy ju donútili presťahovať sa zo Sniny do Humenného a dcéru zapísať do tunajšej školy.
Vlastne to bolo naopak, najprv škola, potom sťahovanie, aby bola bližšie dcére a tá nemusela bývať na internáte. Dnes sú v novom domove obidve relatívne šťastné.
Dávid : Svet pozná len cez zvuky a dotyky
Dávid má 11 rokov a má nevyliečiteľné očné ochorenie. Nevidí a k tomu sa pridružilo aj mentálne postihnutie.
V podstate je vcelku samostatný, mobilný, ale aj napriek tomu život s takýmto dieťaťom nie je žiadna sranda.
Do špeciálnej školy pre zrakovo postihnutých chodiť nemohol, Braillovo písmo sa učí tu, v Humennom.
Aquapark je pecka
Okrem toho, že žiaci tejto školy, je ich 145, sa niekoľko hodín denne vzdelávajú v rámci svojich možností a schopností, nemenej dôležitou je pre nich pravidelná rehabilitácia.
Priam zázračné účinky má na nich voda, bazén, plávanie. Mária s Evou im v minulom roku vybavili nezabudnuteľný výlet do aquaparku.
„Neviete si predstaviť tú radosť, akú sme videli v ich očiach. Niektoré rodiny ešte nikdy nikde takto neboli, jednoducho si to nemôžu dovoliť. Každé dieťa musí mať sprievod, teda aspoň jedného dospelého, ale s niektorými prišli obidvaja rodičia a zobrali ešte aj ďalšie, zdravé deti. Nepošleme ich predsa domov,“ hovorí o prvej návšteve aquaparku na Zemplínskej šírave Mária Drevická.
Nápad sa zrodil spontánne, ženy oslovili vedenie aquaparku a to nezaváhalo. „Platili sme vstupné iba 2,50 eura, otvorili iba pre nás, v pracovný deň predpoludním. Zvyšok vstupného dorovnal michalovský sponzor. Pre nás je to veľmi vzácne, že sme tam boli sami. Poznáme sa, deti sa poznajú, vieme, čo od koho môžeme očakávať, pretože tieto deti sú naozaj nevyspytateľné, ich správanie zdraví ľudia často nevedia pochopiť a niektorí to aj dosť necitlivo dávajú najavo. Preto je toto pre nás absolútne fantastické, ako nám vyšli v ústrety,“ doplnila Eva Demková.
Vstupné nie je všetko
Vybavili lacnejšie vstupné, ozajstný problém tým nevyriešili. Mária spomína, že niektoré rodiny, z ktorých väčšinou minimálne jeden z rodičov poberá len opatrovateľský príspevok, čo je 256 eur mesačne a ten druhý je častokrát tiež nezamestnaný, nemali ani na tento „neplánovaný“ výdavok.
„Tieto deti chodievajú do školy v obmedzenom režime, niektoré každý deň, iné len trikrát v týždni na pár hodín. Zamestnať sa pri takomto dieťati jednoducho nehrozí. Ja mám gymnázium a sociálno-právnu nadstavbu, brala by som aj upratovačku, ale na tie 3 či 3 a pol hodiny vás dnes nikto nezamestná,“ hovorí Mária, matka samoživiteľka.
Nehovoriac už o tom, že ak tí ľudia ešte nikdy neboli v bazéne, nemajú plavky, plávacie kolesá. „Keď niekto potreboval plavky a videla som, že na nich nemá, požičala som svoje,“ pokračuje.
„Viete, niekomu sa to možno bude zdať ako malichernosť, ale keď mi moja dcéra povie, že chce hot-dog, ja si nekúpim kávu alebo vodu, no jej ten hot-dog áno. Koľko rodín nemá ani na toto. Preto sme sa snažili a našťastie úspešne, získať niečo malé pod zub a nejaké džúsiky pre všetky deti sponzorsky.“
Dokonca boli aj také prípady, keď samy učiteľky zaplatili deťom a ich rodičom vstupenku, len aby mohli ísť.
„Bolo to krásne a šľachetné, ale ony tie rodiny naozaj dokonale poznajú, vedia, v akej životnej situácii sú, s čím bojujú a ako sa im to darí,“ hovorí Mária.
Kedy pôjdeme znova?
Po veľkej radosti prišla nezodpovedateľná otázka. Kedy pôjdeme znova? Pýtali sa deti. Na ňu však dve aktívne mamy zatiaľ nemajú odpoveď.
„S aquaparkom sme sa dohodli, že môžeme takto prísť štyrikrát do roka, ale kde na to rodiny našich detí zoberú? Preto sme sa rozhodli ísť cestou, že oslovíme aj verejnosť, každé euro pomôže, alebo akýkoľvek vhodný sponzorský dar, jedlo, ovocie, nápoje. V našej škole sú nielen deti z rodín, ale aj tie, ktoré žijú v detských domovoch, krízových centrách. Ony naozaj nemajú šancu dostať sa na takýto výlet,“ zhodujú sa Mária s Evou.
Druhou aktivitou, ktorú deti milujú a jednoznačne je to pre ne aj zo zdravotného hľadiska prínosom, sú kone.
Cesta na ranč, k tomu nejaká opekačka, to je zážitok, ktorý zostáva v hlavách i srdciach týchto detí veľmi, veľmi dlho. Už len to zaplatiť.
Ďalšia výzva pre maminy, ktoré si na seba zobrali neľahké bremeno, ale nevzdávajú sa.
Snívajú o tom, že do už spomínaného bazéna by s nimi išiel aj masér, ktorý by detičkám priamo na mieste dokázal poskytnúť odbornú masáž. Zatiaľ len snívajú, ale to predsa nie je zakázané.
„Práve tá voda a kone, to sú veci, ktoré sú nám, aj čo sa týka vzdialenosti, prístupné. Zatiaľ sme nenašli nič iné, čo by sme dokázali finančne zvládnuť a malo by to pre deti aj iný význam, ako ten prvoplánový, že im urobíme radosť,“ hovoria.
Bojujeme o svoj kúsok šťastia
Každá z nich má svoje vlastné problémy, plačú, keď ich nikto nevidí, ale pred svojimi deťmi sa snažia byť silné.
Máriu vie vyviesť z rovnováhy, keď sa Marike vysmievajú rovesníčky, ktoré by už mali byť intelektuálne tak vyspelé, aby si vedeli uvedomiť závažnosť jej diagnózy.
Dávidovej mame, keď ľudia „testujú“ jeho zrak naozaj nevyberaným spôsobom. Obidve ženy majú aj staršie zdravé deti, preto vedia porovnať, koľko energie i peňazí ich stoja tie ich mladšie.
„Integrácia telesne postihnutých? To sú na Slovensku len slová. Tu sa postihnutí ľudia nikdy nezačlenia do spoločnosti, lebo zdraví to jednoducho nechcú, nie sú na to pripravení, preto je život týchto detí a aj ich rodičov neuveriteľne náročný,“ myslí si Eva.
Ak chcete pomôcť, toto je číslo účtu: IBAN SK8411000000002934079145
Aj Majka miluje kone. Na Ranči u Jožka Oráča sú deti šťastné. Foto: archív rodín
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
